Veľkohubí aussie rockeri s hrôzu naháňajúcimi tesákmi sa už pár ro(c)kov hrajú na epigónov AC/DC a vcelku trefne hádžu svoj skvostný retro-hard-rock po všetkých tých mainstreamových príčinách prvých škvŕn na nohavičkách priblblých týnejdžeriek, beznádejne prišpendlených v osídlach komerčnej stupidity chlapčenských bandov,počmáraných hip-hoperov, vychrtlých popových devušieka celej plejády slizkých napomádovaných mladíkov, ktorí miesto sluchového ústrojenstva dráždia leda tak svalnatú paprču zovretú v päsť. Tento ich šiesty opus nie je tak skvelý ako povedzme štvrtý Breakin’ Outta Hell a už sotva siaha po métach aké prislúchajú prvotine Runnin´ Wild, ale stále je to poprdeli zahratý, výborne produkovaný, vtipný a inteligentný revival, ktorý si

V dnešnej preformátovanej dobe je celkom prijateľné, že niekde vzniká hudba akú produkuje Božia ovečka, ktorá prináša agresiu, nevyspytateľnosť a umeleckú slobodu. Nebezpeční, opití svojou krutosťou, držiaci len tak tak na uzde svoje šialenstvo prichádzajú s novou fascinujúcou doskou. Pri prechádzke po dvanástich doskách Lamb of God sa človek prejde galériou odtieňov dospievajúceho kovového groovu a natrafí aj na niekoľko málo stupňov metalcoreu a thrash metalu. Niekedy sa stane, že jednotlivé skladby nastavia zrkadlo mnohým z vás takým spôsobom, že

Engines of Demolition Netreba byť prehnane nadšený a optimistický, aby mastičkári nemuseli predpísať pilulkové depresíva, ale demolačné stroje sú milou, ďalšou epizodkou a rozhodne zase tá lepšou časťou Zakkovho značkového cyklu spolku čierneho lejblu. Epizodkou, kde Zakk pri tvorbe takmer prestal primárne koketovať s tvrdými riffmi. Výsledkom je onečne mimoriadne pestrá, prekrásne nemilosrdná a jemne surová zmesovica z doby, keď sa svet stal satelitom prdele, a ktorá začala svoj život v roku 2022 po albume Doom Inc.