Pražská O2 aréna zažila lekciu z hudobnej histórie. Večer otvoril nečakaný uragán a uzavrela Slowhandova mágia
Keď fanúšik kráča do vypredanej O2 arény na Erica Claptona, v hlave má nastavený mód na elegantné blues a rozvážne gitarové majstrovstvo. Málokto však čaká, že hneď prvá hodina večera ho vytrhne zo sedadla s takou intenzitou. Zdanlivo nenápadná zostava, ktorá prišla na pódium ako predskokan, sa totiž v priebehu pár minút premenila na živelný hudobný uragán. Formácia Andy Fairweather Low & The Low Riders v zložení piatich muzikantov – gitara, bicie, kontrabas a nekompromisná dvojica saxofónov – do nás udrela hneď od prvého tónu. Zabudnite na vlažné predkrmy. Toto bolo fantastické, zemité rockabilly s takým poctivým grooveom, že hala okamžite ožila. Práve saxofóny v kombinácii s kontrabasom dodávali zvuku ten správny klubový, priam organický ráz. Najväčšie prekvapenie? Spevácky flow a mladícka dravosť. Vzhľadom k veku muzikantov by ste možno čakali akademický výkon, no namiesto toho prišla smršť energie. Andyho spev mal neskutočnú šťavu a „flow“, ktorý by mu mohli závidieť o generácie mladšie ročníky. Kapela šikovne gradovala atmosféru filmovými hitmi, no absolútnou bombou bola Dylanova „Don’t Think Twice, It’s All Right“ – čistá emócia a rockový duch v tej najrýdzejšej podobe.
Eric Clapton: Bluesová mašina v plnej sile
Po tom, čo Low Riders rozpumpovali krv v žilách, scéna stmavla a na pódium nastúpila zostava, ktorá definuje pojem hudobná extratrieda. Clapton sa obklopil svojou elitnou suitou: legendárny Nathan East na basgitare, veterán Chris Stainton za klavírom, skvelý Tim Carmon pri Hammond organe, bubeník Sonny Emory a vokálne duo Sharon White a Katie Kissoon. Celý elektrický set sa niesol v znamení absolútnej zvukovej čistoty. Eric po celý čas nepustil z ruky svoj signature model Fender Stratocaster „Blackie“. Dominovala najmä jeho majstrovská hra v medzipolohách, čo v kombinácii s aparátmi Fender vytváralo ten povestný, zamatovo-ostrý „Slowhand“ zvuk. Dokonalý kontrapunkt k nemu tvoril sprievodný gitarista Doyle Bramhall II. Ten hral prevažne na Gibson ES-335 a majstrovi dôstojne sekundoval vlastným, moderným štýlom. Ich vzájomná súhra, kde sa jasný cinkavý Stratocaster preplietal s teplými farbami Gibsonu, bola lekciou z hudobnej komunikácie. Čo však fascinovalo najviac, bol samotný Eric. Vo veku 81 rokov predstúpil pred vypredanú halu v úplne nenápadnom, civilnom outfite, akoby si len odbehol z nahrávacieho štúdia. Bez zbytočných rečí a póz odohral a odspieval dve hodiny čistej, poctivej muziky. Jeho hlas znel prekvapivo pevne a prsty na hmatníku lietali s ľahkosťou, ktorá popierala všetky zákony času.
Od elektrickej búrky k intímnemu tichu
Clapton otvoril večer dravými kúskami ako „Badge“ či „I Shot the Sheriff“. Potom však prišiel jeden z najočakávanejších momentov – akustický set v sede. V obrovskej aréne by ste v tej chvíli počuli aj spadnutie špendlíka. „Tears in Heaven“ priniesla zimomriavky a nesmiernu krehkosť, zatiaľ čo pri prvých tónoch akustickej „Layly“ celá hala nadšene vydýchla. Návrat k elektrine vo finále odpálil blues-rockovú jazdu „Crossroads“ a povinnú jazdu „Cocaine“, ktorú spievala celá Praha. Pri záverečnom prídavku „Before You Accuse Me“ bolo jasné, že táto zostava si hranie stále užíva s rovnakou vášňou ako pred desiatkami rokov. Eric Clapton v Prahe 2026 potvrdil, že je inštitúciou. Od zemitých koreňov v podaní Low Riders až po precízne Slowhandovo finále to bola oslava hudby, ktorá nepotrebuje žiadne lacné triky. Stačí groove, srdce a jedna dobre naladená gitara
Zdroj: ROCKON
