Švédski šašovia rock’n’rollu späť v akcii: viac srandy než nápadov

Otrepaná, punkoidná, na opakovaní rovnakých akordov a melódií založená garážová satira, ktorá si neustále robí srandu z toho, že je otrepanou, punkoidnou, na opakovaní rovnakých akordov a melódií založenou satirou. Niekedy to funguje veľmi dobre, niekedy ani moc nie. V kontextu ich skorších rockových dekonštrukcii je to opusík zábavný, inšpiratívny (konvencie žánru nie sú zveličené ani prehnané), ktorý je vďaka prítomnosti „vintage“ soundu a skvelo zvládnutého množstva odkazov k punkovým koreňom a iným starým rockovinkám zároveň po celú minutáž poprdeli zábavný. Hitom konca leta a rannej jesene sa určite nestane a vrchol ich diskografie ostane v čeľustiach Tyrannosaurus Hives, ktorý pôsobil viac súdržnejšie a ešte zábavnejšie, zvlášť nápadmi a prepojením jednotlivých trojakordových motívov. Avšak tento Navždy ostane ako siedmy album švédskych THE HIVES, pôsobiaci trochu odfláknuto, pred ktorým varovali aj slniečkarske periodiká a kalkulovali s ním i konšpiračné teórie.

Zdroj foto: thesoundofvinyl.com

            Neexistuje však nič, čo by tejto veselej partičke bránilo robiť tento druh koordinovaného rámusu, lebo vo svete je toľko špatnej a neinvenčnej hudby, tak prečo nie? A táto aspoň zmení vodorovnú čiarku na ksichte na sympatický polmesiačik, nad ktorým budú očká žiariť ako dve hviezdičky. Človeka by iba zaujímalo, ktorý pleonastický mysliteľ vymyslel ten krkolomný názov? Niekto z kapely mal prudké lingvistické ambície a tak po diele Veni Vidi Vicious, či fošničke  Lex Hives je tu aj The Hives Forever Forever The Hives….

Zdroj foto: amazon.com

            Viac menej inak majú všetky ich dosky podobnú DNA, samozrejme bez prítomnej mRNA, čo sa určite bude páčiť všadeprítomnej propagande. Po druhej alebo tretej kompletnej analýze s uniformnou matricou, nepripúšťajúcou odklony (samozrejme bez erudovanosti), akademici zistili, že už nie moc čo žmýkať a nasledujúce opusy budú len zotrvačnou parazitáciou, iba ak, niekto z kapely by vymyslel nejaké to nápadité mrzačenie punk-rocku a ešte by ho dokázali aj trochu nápadito zaznamenať.

Zdroj foto: FB The Hives

A čom to vlastne je? Je to síce hudba ťahajúca človeka preč zo sračiek, ktorými ho kŕmi dnešná popkultúra a „moderný“ život, ale bez výrazných nápadov a svojského vkladu. Nezamidrákovaná atmosféra nečakane prevetrávajúca zaoceánsku a čiastočne aj európsku scénu, je síce, už nedávnou, ale predsa minulosťou. Možno aj preto, že sa z nej stal pretrvávajúci módny trend a jeho protagonisti sa presunuli zo smradľavých klubov do veľkých hál. Ale veď na tom nie je nič zlého. Dnes tento „syrový“ veselý punk´n´roll, postavený na odrhovačkových gitarových riffoch s tiahlym zápachom rôznych „dirty“ a „street“ spolkov prelomu ôsmej a deviatej dekády, môže dnes len ťažko šokovať. Čo mu vôbec neuberá na šťavnatosti a určitej zaujímavosti, hlavne vtedy keď je robený z adekvátnou láskou a starostlivosťou. A v prípade „hajvsov“ sa dá na to vsadiť celý majetok.

Zdroj foto: FB The Hives

            Ich dravé, energické a pritom melodicky primerane prítulné pesničky hladkajú aj veselosťou a ohliadnutím sa do éry „mods“ a počiatkov bigbítu. Nasvedčuje tomu aj tmavá snímka kapely na booklete, kde sa pätica nahodila do kráľovských insígnií s vážnymi xichtami, čo zaváňa, sakra veľkou pózou. Pri tom sa netreba báť žiadnej presladenej neopunkovej úlisnosti, ani túžby vyrábať za každú cenu hitíky, i keď ambíciu hitovosti má skoro každá, z predkladaných trinástich kúskov. Po ruchovom (introduction) vycvrliká kolovrátkové tempo a do zalepených ucháľov sa dostane úvodná replika „Everyone’s a fucking bitch“ skladbičky Enough is Enough, ktorá okamžite napovie „what’s a go“! Potencionálny hitík s nemeniacim tempom evokujúci The Strokes, vystrieda úderná a chrapľavá Hooray, Hooray, Hooray, ktorá je čírim potešením, aby prešla do trochu pomalšej Bad Call, ktorej refrén je ideálny na neustále pospevovanie si  vrtenie sa po byte. Pelle Almqvist vrieska, žaluje hlasom, ktorý miestami pripomína Perry Farrella, inokedy zase Joe Strumera. Ale ďalšia v poradí, skvelá punková úderka Paint a Picture so silným refrénom a zmenou tempa veľmi pripomína The Stranglers, naproti tomu skladba O.C.D.O.D je čiastočne vystrihnutá z neortodoxných imaginácií White Stripes, zatiaľ čo Path Of Most Resistance má bláznivý, Devo štýl gitarových beglajtov. Oproti predchádzajúcemu priamočiarejšiemu matrošu je tento kráľovský viac ovplyvnený, vedľa rock´n´rollu, aj indie a psychobilly. Navyše je aj veľmi rôznorodý a na pop punkový album aj veľmi farebný.

            Podtrhnuté a spočítané, na pultoch i na streamovacích platformách leží zaujímavý, nevtieravo komerčný počin schopný bez škrabancov priateľsky naťuknúť do ďalšieho živorenia v tejto spoločnosti.

Hodnotenie