Deftones – Private Music: Návrat kráľov v najlepšej forme od čias White Pony

Nikto nikdy nič, nemá mať za definitívne. Táto múdrosť platí aj v metalovej tvorbe a je možné bez problémov ju vztiahnuť aj na tento skvelý materiál od alternatívnych Kalifornčanov Deftones. Prosím o maximálnu pozornosť, lebo toto nie je bežná popina, ani obyčajný album, ale jedna z najvýraznejších dosiek tohto roku, ktorá zamieša všetky albumové a výročné rebríčky. Zvláštny názov Private Music, to je pokračovanie vytýčeného smeru naznačeného už pred pätnástimi sezónami matrošom Diamond Eyes a prirovnávaným k fenomenálnej doske Koi No Yokan spred desiatkou rokov.

Alternatívni Deftones sú oplzlí obstarožní rockeri z kalifornského Sacramenta. Obstarožní natoľko, že sa o nich neobtrie ani stará zfetovaná gruppie, ktorá si určite pamätá fajku venovanú mdlému šulínovi sedemdesiatkovej hard-rockovej star, spravenej vedľa špinavého pisoáru vo Fillmore West a to teda je čo povedať, keďže RAM-ka jej prestala fungovať niekedy medzi ’78 a ’83. Ku všetkej ich „neodolateľnej“ príťažlivosti disponuje však deftonský kvintet žiarivým intelektom a tvorivým progresom z celého toho kovového undergroundového arboréta. Hravo zvládli obrovský úspech dosky Koi No Yokan, a jej podstatu potiahli ďalšími dvomi opusmi ešte kúsok ďalej. Je to pravdepodobne genetická anomália, lebo v ich rozlete ich môže zastaviť len požitie arzénu, alebo prijatie do Menzy. Ich výzor nabudených tatíkov zo zrazu zaslúžilých zamestnancov Lídla však klame, lebo ich myseľ prehnala metalovú alternatívu artovým progresom, ktorý dostal túto novinku na vyššiu úroveň, ale stále s počúvateľným obsahom. V súčasnosti keď je rocková hudba povrchná a nudná tak Deftones prišli s inšpiratívnou plackou, ktorú im môže závidieť nejeden metalový hnedopich. Metodicky si stále udržujú rešpekt a uznanie. Tak ako pred tridsiatimi rokmi sú aj teraz anomáliou rockového panteónu, ktorá sa nikdy neodchýlila od svojich naozaj umeleckých ambícií robiť naozaj artovú ťažkú muzičku, ktorá dorazí každého esteticky cítiaceho headbangera.

            Private Music to je collection autorských kompozícií s doslova neuchopiteľným trademarkom, ktorý si títo Sacramenťania vymodlili u plejády metalových bohov. Vlastnou usilovnosťou a nesmiernym talentom splnili štvoricu dôvodov o vytvorení geniálneho opusu a pomysleného zápisu do rockového dejepisu.

1. Produkt sa síce nazýva alternatívny metal, čo je štýl, ktorý v Zámorí všetci žerú aj s navijakom, ale viac ako na polovici rozlohy však obsahuje skladby vyslovene rockového, alebo post-rockového charakteru. Navyše v každom jednom kúsku sa mihnú zaujímavé a počúvateľné experimenty, ktoré si človek uvedomí až po určitom čase.

Zdroj foto: www.impericon.com

2. Dramaturgicky, zvukovo a interpretačne je album celistvý a aj keď je v určitých momentoch drobný náznak roztrieštenosti ich talent z tohto vyrobí len pozitívum. Je to jedenástka navzájom komunikujúcich a dopĺňajúcich blokov, ktoré už pri prvom vneme zasvätia do zámeru jeho tvorcov vytvoriť určitú kultúrnu a sociálnu úlohu v dnešnom historickom procese, ku ktorej musí každý sám zaujať vlastné stanovisko.

3. Deftones stoja trochu mimo vkusu bežného mainstreamu a predkladať ich ako typických predstaviteľov alternatívneho metalu je dosť zavádzajúce. Zmysel daného štýlu spĺňajú len z polovice lebo časť ich novej tvorby patrí do emblematického shoegazingu. Jednoducho povedané, nedajú sa jednoznačne zaradiť.

4. Artwork albumu síce ukazuje skrúteného plaza ale vyznieva ako nejaká nekonkrétna minimalistická idea, ale práve toto dokonalo graficky uvádza do problematiky hudby a textov ukrytých v nula-jedničkách a v drážkach vinylu. A najzávažnejším kladom je samotná interpretácia. Dokonalá súhra, bezproblémová intonácia a zaujímavé postupy, či jednoliaty sound úplne na akceptovateľnej hranici pre bežného receptora. Myslím si, že podobný prístup by na ďalšom albume mohol znamenať určité riziko.

            Tento album musí mať každý rocker. Deftones rozvinuli do dokonalosti myšlienky, ktoré sa objavili ešte na Diamond Eyes. Totiž najnovšia doska je trblietavý, silný zážitok. Ostal síce pôvodný charakteristický vzorec mixu hard rocku a melódie s mohutnými gitarami a Morenovým vláčne sa rozohňujúcim vokálom, ale zapracovali v oblastiach aranžmánov, dynamickosti a invenčne položili novú tvorbu do temnejšej atmosféry, ktorá viac odzrkadľuje ich momentálnu skladateľskú dispozíciu. V tomto ohľade je album na niektorých miestach, takmer detailne dotiahnutý, dýcha hudobnou i skladateľskou chytrosťou. Králi fuzzy metalu sú späť s ich najlepším albumom od čias White Pony.

Už od úvodnej thrashovej fanfáry s následným až neuchopiteľným vyznením v My Mind Is A Mountain začnú spolu vo vnútrolebečnom vákuu rozbíjať atóm po atóme a v priamom prenose rozoberajú metal do posledného neutrónu. Pôsobí ako vecička Genesis z Ohms. Gitarovo-vokálna interakcia – Morenova fistula a už spomenutá hutnosť gitary Stephena Carpenteraje neuveriteľne účinná. Kypiaci zlosťou ale s domovským, zlovestným riffom oblapený Locked Club sa síce miestami tiahne viac než bezďákov chrcheľ, ale viac menej v momentoch ako napríklad hutná Ecdysis si príde na svoje aj bežný -násťročný trasohlav s plným xichtom hnisavých akné. Navyše nadväzuje na hadí obal albumu a zároveň pripomína refrén staršej Leathers ako ja metamorfózu vyvolanú číslom Change (in the House of Flies) z mega-albumu White Pony.  Kua… strašný „nářez“, ktorý pripomína ich staršiu tvorbu z obdobia Adrenaline. Pokiaľ sa nepatlajú v disharmonických a artových výmysloch alebo zasneno nefilozofujú o spoločensko-tvorných faktoch vo svojich mozgových závitoch tak sa nájdu aj také perly ako jemná Infinite Source, alebo vyslovene ťažká Cut Hands. Hlavne tá prvá, Infinite Source, je drobné majstrovské dielko s navrstvenými textúrami, pučiacimi do neskutočných audio vrcholov, kde nejeden kritik nekontrolovateľne strekne do gatí. Ostatné, mojou kritikou opomenuté sú nesmierne dynamické, umelecky pôsobiace a pritom až ukážkovo realistické čísla, ktoré keby boli kvapku kratšie, hlavne neurčitá Milk of the Madonna, tak by to stálo určite za desať pointov.

Private Music je triumfálnym dôkazom faktu, že aj metalový veteráni sa môžu aj vo vyššom veku vyvíjať a prinášať do podzemia kopu progressu. Je možno najlepší album Deftones a určite to najmodernejšie, čo sa dnes na metalovej scéne dá nájsť!!!

Hodnotenie: