V dnešnej preformátovanej dobe je celkom prijateľné, že niekde vzniká hudba akú produkuje Božia ovečka, ktorá prináša agresiu, nevyspytateľnosť a umeleckú slobodu. Nebezpeční, opití svojou krutosťou, držiaci len tak tak na uzde svoje šialenstvo prichádzajú s novou fascinujúcou doskou. Pri prechádzke po dvanástich doskách Lamb of God sa človek prejde galériou odtieňov dospievajúceho kovového groovu a natrafí aj na niekoľko málo stupňov metalcoreu a thrash metalu. Niekedy sa stane, že jednotlivé skladby nastavia zrkadlo mnohým z vás takým spôsobom, že sa človek nestačí diviť. A treba aj vedieť, že to urobí aj najnovší materiál, ktorú pri zemi drží len emocionálny rev Randyho Blytha. A ako to vlastne vyzerá s novou doskou, týchto špičkových architektov výbušenej New Wave of American Heavy Metal?… Prestali sa až tak vŕtať v iných subžánroch a vytvorili skoro čistý groovemetalový album s miernym zápachom metalcoreu. Namiesto zhrnutia multižánrového dobrodružstva z predposledných troch dosiek a vytvorenia materiálu, ktoré zase dokáže celému svetu potenciál svojich tvorcov a talent výnimočných autorov, je tu nadržaný, strašidelný, znekľudňujúci, v zgroovovanej forme nahratý opus, ktorý sa vracia do dôb minulých a pritom pokračuje v šľapajách predchádzajúceho autorského Omens a kde sa kruto riffuje, agresívne blúdi, kde znejú efektívne metalové anti-hymny a celkovo sa straší do zabudnutia. Kompozície majú vynikajúce momenty a v diskografii Lamb of God bude pôsobiť ako Great Southern Trendkillu Pantery. Zámerne bola spomenutá táto legenda, lebo obe kapely patria do južanskej metalovej scény a hlavne ich postoj k metalu je na výsosť veľmi podobný. Podobne pracujú s tónmi, rytmami, textami, atmosférou, ktorými prestupuje zmysel násilia, hnevu ale aj krásy a melanchólie. Lamb of God buď vytvorili nadčasovú klasiku, alebo tento opus rozdelí ich fanúšikov na dva tábory. Hlavne že sa oprostili od nalešteného soundu z dosiek WrathčiSacrament a dokázali, že sa vo zvuku dá ísť ešte ďalej do nepreskúmaných zákutí.
Premyslená do najmenších detailov, odvážna s prostou samozrejmosťou, agresívna i mrazivo sústredená. V kontraste s názvom Into Oblivion naviac slobodomyseľná i bezbožná. Nie však anarchisticky svojhlavá. Historicky poučená, smelo moderná. Nad to všetko predchnutá a zastrešená niečím, čo poteší nejedno labužnícke ucho a to nápadom. Nápadom, ktorý zaujme, čo je mu úplne vlastné, ale ktorý tak tiež prekvapí, čo mu zase pridáva na kráse.
Niekedy sa „zadoomane“ potknú a tak blatistá Sepsis je zadýchaný kúsok, kde Randy Blathe vypúšťa zo seba všetko v sebe potlačené a pomaly to uvoľňuje s pomocou obrovských liniek gitár, ktoré tak praskajú a vybuchujú v predchádzajúcej drtičke Parasocial Christ. Úvod zaobstaráva titulka Into Oblivion a je rovnaký ako v spomenutom pantherovskom Great Southern Trendkill, kde tiež prvá skladba je v pomalšom rytme. Voľne poňaté metalové pasáže striedajúce sa s hrou farieb a silnej melódie predstavuje zdanlivo jednoduchá skoro až baladická El Vacío, poukazujúca na široké spektrum možností hlasiviek Randyho. Hudobne sa zamýšľajú nad myšlienkou, že aj v hudbe majú pevné štruktúry svoj protipól. Príkladom vzájomného pôsobenia a napätia je skladba The Killing Floor, ktorú celú prechádza klasické metalové riffovanie s absolútne protichodným hrdelným skoro smrteľným revom, dvojkopákovou paľbou s thrashovými brejkmi, deklamovaným šepotom a metalcoreovou tichou vyhrávkou samozrejme bez gitarovej sólovej linky, končiac elektrickým revom a start-stop riffovaním.
Nájdu sa aj drobné detaily ako vzdialené kopky a riffujúca šesťstrunovka v úvode St. Catherine’s Wheel alebo agresívny rytmus vo vynikajúcej, ale pomaly ťahajúcej sa A Thousand Years. Bez znižovania kvality hudby, vynášajú na svetlo sveta svoje zvrátené kompozície, ktorých cieľom je provokácia. Šokujú, svojou zliatinou thrash, core metalu s drobnými nitmi z čierneho či smrteľného kovu, lebo sú z niektorých pohľadov interpretačne, ale aj hudobne výnimočný. Vždy prinesú zaujímavú kolekciu a informovaný headbanger to dobre vie a je nutné povedať, že najnovší opus „oblepený“ vyššie uvedenými charakteristikami, ich predsa len necháva jak si niekde dole, prechádzajúc sa v pekle.
Božie barančeky ponúkajú aj zjednodušené tracky ako už spomenutú Parasocial Christ a pecku Blunt Force Blues, ktoré sú dobre prispôsobené k cieľavedomému útoku na uchále fans a metalových celebs. Avšak náročnejších počúvateľov potešia technicky zložitejšie skladby, ktorých štruktúry sú zaujímavo vystavané a pritom zlovestné agresívne. Také sú kúsky Bully a hlavne Device/Destroy, ktorá aj napriek nekompromisnosti a agresie má aj veľký kus epickosti. Číhajú tu aj drobné nástrahy, ktoré majú čisto progresívny dopad a to v polovici už spomenutej skladby A Thousand Years a dokonalým kúskom sa dá definovať záverečná bomba Wire, v ktorej prekarčujú hranice jednoduchých skladieb, čiže sa v nich deformuje forma, podriadená pôvodne danému účelu. Už sa nejedná len o obyčajné metalové skladbičky, ale svojím spôsobom sú to diela hodné majstrov, v ktorých sa ustavične niečo deje, zmeny temp, fantastické gitarové sóla, inštrumentálne pasáže a ešte niečo navyše, a tým sú silné melódie.
Lamb of God s týmto materiálom si upevnili svoju pozíciu a nadefinovali album, ktorý bude svietiť v ich diskografii. Tieto stručne riadky len napovedajú, že pri tomto „zabúdaní“ nuda nehrozí a záleží len na receptorovi či sa pustí do náročného objavovania prvkov, ktoré pätica z Richmondu dokázala do týchto kovových vpichov implantovať, alebo bude len pasívne vnímať. V oboch prípadoch je to v pohode, lebo dramaturgia je natoľko zaujímavá, že aj s absenciou hlbšej analýzy, bude nad čím premýšľať. Jedinou negatívnou drobnosťou toho to materiálu je nevlastniť ho!
Vydavateľstvo: Century Media/Epic
Pôvod: USA
Žáner: Groove Metal
Dátum vydania: 13.marec 2026
Minutáž albumu: 39 min 16 sek
Skladby:
01. Into Oblivion
02. Parasocial Christ
03. Sepsis
04. The Killing Floor
05. El Vacío
06. St. Catherine’s Wheel
07. Blunt Force Blues
08. Bully
09. A Thousand Years
10. Devise / Destroy
Zostava:
Randy Blythe – vockály
Mark Morton – gitara
Will Adler – gitara, klávesy
John Campbell – basgitara
Art Cruz – bicie
Hodnotenie: 7,5/10
Zdroj: Martin HOZA
