Nový album Helloween – Giants & Monsters: epická cesta medzi mýtom a metalom

Mytológia sa vyznačuje veľmi výraznou evolúciou od disharmonicko-monštruóznych hmlistých obrazov, ktorými sa vyznačovala v staršom období, cez harmonickejšie, prevažne zoomorfné zobrazenia k úplne harmonickým antropomorfným obrazom. Nikto netuší o čo ide hamburským kovovým silákom, či sú to obri alebo Leviatan z Biblie, alebo vybájené príšery a Kyklopi zo starého Grécka, či dokonca monštrá z filmového plátna modernej doby. V každom prípade tak ako sa zmenšuje nábožensko-kultovný obsah starodávnych mýtov, rastie význam umelecko-estetických prvkov v prítomnosti o čom svedčí aj tento metalový opus.

Keď tieto tekvičky pred necelou dekádou vyhlásili stav „Pumpkins United“ s Kaiom Hansenom a Michaelom Kiskem, každý z natešených fans mal masturbačné vízie o novom materiáli a keď sa konečne eponymný album dostal do digitálneho sveta a do drážok vinylov tak všetci zajasali nad sviežosťou, spádom a žánrovou originalitou. Vtedy už malý sedemčlenný metalový septet, s tromi šesťstrunnými hrdinami, dvomi kvíliacimi sirénami a nadupanou rytmikou dokázal, že takýto počet muzikantov má na to aby vytvoril z elementárnych pohnútok niečo fertilne orgastické.

Pri tomto novom bude každý jeden kvapku v rozpakoch a vyvstáva taký neurčitý pocit. Niečo, ako keď vás po ambulantnom zákroku pozve na rande sestra z kolonoskopie. Giants & Monsters je síce slušná doska, solídne zaznamenaná, skvelo produkovaná, určte zase originálna a v tých niekoľko málo naozaj metalových detailov aj agresívna a mrazivo sugestívna. Avšak veľkú časť hracej doby sa receptor parádne otravuje miestami až zbytočnou klávesovou vatou a pózovaním do pestúnskej opatery u symfonických náhradných rodičov, čo však táto neobyčajná návšteva zase vôbec nenahradila. Naviac sa dá pripustiť, že človek je negatívne ovplyvnený permanentnou alergiou na obskurne odporno-slizký a vlezlo-mäkulinký zvuk a keď to človek počúva dostáva „análfylaktické“ šoky a nezaberajú ani tie najsilnejšie „antihipstaminiká“. Takže upachtených sedem a poĺ bodíka a v ďalšom ich úsilí by som poprosil tie klávesové plochy zminimalizovať a v mixe tú trojicu gitár vytiahnuť aspoň o päťdesiat percent, inak vám to nabudúce vrátim pogrcané, ochcané a z natrhnutým konečníkom.

Po skvelom eponymnom opuse sa tento rok medzi ľuďmi začali objavovať postupne dva singlíky, ktoré nemecké tekvičky znova okamžite vystrelili medzi tie najočakávanejšie počiny týchto dvanástich mesiacov. Niekedy stačí číslica so slovíčkom, inokedy dve slová ako teraz a mala by to byť bomba, ktorá narobí paseku v každom metalovom srdci. Avšak pravda je trochu inde.

Obri a monštrá?… priemerne skvelý, klávesovo naspeedovaný, avšak plný farebnosti, zmien tempa, odviazaných sól, nevýrazných riffov, chytľavých melódií zaaranžovaných dohromady ako moderne sa tváriaci sa power metal. Chcená predstava o nápadito poskladaných kompozíciách v duchu starých Helloween z obdobia prvých dvoch „Keeprov“ ostala v ríši snov a ostal taký nemastný patvar s takým pritepleným soundom, do ktorého napakovali aj decentnú alternatívu, kus starého hardrockového cítenia, ale aj neustále „infantilné“ úlety do sveta symfonického speedu s výrazným použitím kláves. A to treba pripočítať často zdvojené epické vokály Andiho Derisa a Michaela Kiskeho, ktoré na tejto doske sedia ako zadok na šerbli a zbytočne sa nezrovnávajú s fenoménom prvej Kiskeho éry, alebo účasť zborových úsekov, ktoré skvelo dokresľujú túto neuveriteľne inú odyseu za poznaním mytológie obrov a monštier. Je to síce zaujímavý, trochu nudiaci a skvelý materiál, ktorý smeruje tvorbu germánskych pumpkinsov do priestoru v ktorom sa zjavne necítia úplne doma. Stále síce majú zmysel pre kvalitnú hudbu a spolu s producentom Charlie Bauerfeindom si kočírujú aranžérske pikantérie s dobre premysleným zámerom, ktorý im tentokrát úplne nevyšiel. Toto nie sú žiadne hody pre prešpekulovaných intelektuálov, ale kus chytrej, neobyčajne obyčajnej muziky a ako zlatý klinec sa tu pretŕča parádna hitovka Universe (Gravity For Hearts), ktorú do ôsmych minút poskladal nie tak častý komponista, gitarista Sascha Gerstner.

Možno povedať, že ide o materiál s výrazným programovým zameraním ako aj hudobne tak aj textovo. Nie sú to len krátke úderné skladby, ale aj kompozície s výraznejšou epickou atmosférou, idúce po podstate severského symfo-speed metalu s prívlastkom „power“. Hneď úvodná šesť a pol minútová meňavková úderka Giants On The Run je čiastočne inšpirovaná „symfonickým“ Severom a refrénom sa odvoláva na klasické tekvičky, so sólovými linkami čerpajúcich odkaz s progmetalových spolkov dôb minulých. Rýchlejšia Savior Of The World ani netreba spomínať, jednoducho skvelé, famózne… stopercentný novodobý Helloween. Pop-metalová hymnička A Little Is A Little Too Much sa pýši chromatickým vlnobitím a klávesovými pasážami by sa mohla vynímať ako dokonalé číslo na nedocenenej doske Pink Bubbles Go Ape. V záhlaví Into The Sun stojí vynikajúca melódia s grand pianom a duettom medzi obomi vokalistami. Kiske prináša silu, Deris razanciu a k zábave sa pridáva gitarista a tretí spevák Kai Hansen, pridávajúc trochu staromódnej surovosti, nehovoriac o troche trojcestných vokálnych harmóniách v tieni starých „queenov“.

Gitarový trojzáprah Weikath/Gerstner/Hansen by bol viac sympatický keby nebol utopený v záverečnom výslednom mixe, ale i tak výrazne dali o sebe vedieť hlavne už v spomenutej epike Universe (Gravity For Hearts), oldskulovým cvalom a odmeranejšou riffážou v Hand Of God. Dokonca nádherné súboje zvádzajú, spevavým refrénom ozvláštnenej Under The Moonlight, pripomínajúc si tak slávny koniec osemdesiatok.

Ukľudnenie a oddych po orgasmatickej erupcii dopraje pohodový úvod záverečnej, pekne vystavanej Majestic, ktorá je akýmsi pomysleným vrcholom tvorby súčasných Helloween. Ukazujú v nej svoje dokonalé umenie. Rýchle prearanžované a pritom úplne priezračné a melodické. Aj v takejto dlhšej kompozícii (osem minút) dokážu hudobné plochy presvedčivo členiť na logické úseky, takže nevystáva pocit, že by sa človek mohol stratiť v toku hudby. Ich rýchlosť a agresia nie je samoúčelná ani vypočítaná na vonkajší efekt, ale vždy pôsobí úplne prirodzene. Vďaka pomalej pasáži a technickej inšrumentácii nie sú nútení rozmazávať skladbu vypchávkovými úsekmi, čo len podporuje príjemný dojem „čitateľnosti“. Aj v predchádzajúcich skladbách majú jemný cit pre plynulú stavbu melódií aj pre expresívny prednes inštrumentálnych plôch. Takto dokážu receptora doslova nadvihnúť zo stoličky a to hlavne doslova týmto pekelným záverom, na ktorý v tomto momente neexistujú pravdivo opísateľné slová.

Príjemný album od hamburgských helloweenských tekvíc. Myslím si, že spokojný budú aj Kiskeho prívrženci, lebo to čo predvádza spolu s Andim Derisom sa čiastočne približuje speváckemu fenoménu, ktorý bol tak markantný v období 1986-1993 a zaznamenaný na štyroch albumoch, z ktorých dva právom patria na čelné miesta metalovej histórie.

Hodnotenie: