Turnstile – „Never Enough“: Punk žije a experimentuje s noblesou

„Ste z tretiny post-hardcoreisti, z tretiny pankáči a z tretiny mainstreamoví rockeri! Nezastavujte sa lebo neprežijete! A musíte byť ešte viac tvrdší!“!

Je to neuveriteľné ale punk stále žije, debili! Na pomedzí siedmej a ôsmej dekády bolo dosť odvážne počúvať punk, nosiť strapaté číro a to nehovorím o sidovkách a kanadách. Vtedy aj tí najdrsnejší pankáči počúvali klasickú vlnu začínajúcou Sex Pistols a končiac The Damned, alebo newyorskú scénu ako Ramones neskôr hardcoreových Agnostic Front, či subžáner Oi!, ku ktorému sa hlásili The Exploited. Ale terajšia punková scéna je skôr o mainstreame alebo podzemnom hardcore a tak ortodoxní pankáči skôr počúvajú staršie kapely.

A tak keď sa objaví nejaká zaujímavá kapela v danom žánri tak ten prvotný výkrik je sakra na mieste. Na vysvetľovanie kto sú Turnstile moc času, chuti a nálady naozaj nie je, ale môžem zodpovedne skonštatovať, že po prvých tónoch si to každý na nete vyhľadá aj sám. No, ale aspoň vypustím do éteru a tu je zopár biografických faktov. Pochádzajú z marylandského Baltimore, sú piativ klasickej rockovej zostave: vokál, dve gitary, basovka a bubny; a táto skvelá doska Never Enough je ich štvrtým albumom. Ich tvorba je tak trochu ako plátna tej maliarky z Kunderovej Nesnesitelné lehkosti bytí – to stráviteľné pre masy vpredu, to ťažšie skusnuteľné, inteligentne ukryté. A vôbec neplatí, že kto hľadá nájde, ale „kto má na to nájsť to, tak to nájde“, čo vždy najlepšie. Turnstile v sebe zároveň kombinujú nekompromisnosť Jane´s Addiction, primitivizmus (v dobrom slova zmysle) klasického punk-rocku, eleganciu Buzzcocks, melodickosť popového punk´n´rollu a smutné konce Fugazzi. Je však pravdou, že starých pankerov je čoraz menej a moderný pankáč nesmrdí, nenosí kanady ani martensy, blbú sidovku a hlavne… namiesto piatkových návštev podivných pankfestov vo odporných pajzloch doháňa vzdelanie v spoločnosti ekonomických analýz Christophera A. Simsa, vinylov The Heartbreakers a brýlatej bifľošky  Takže okrem vinylov s občasným trojminútovým vrznutím a návštevy skúšobne presne to čo robia aj revivaloví hardcore-punkeri Turnstile.

Amerikánska hardcore-punková kapelka, v ktorej tvorbe sa rovnako ako v undergroundovej rockovej scéne medze agresívnej a zábavnej fantázii nekladú, vydala svoj ďalší v poradí už štvrtý album, ktorý nás zásobuje jednoduchými a priamočiarymi akčnými skladbičkami, rozmanitosťou subžánrov a farebnosťou hudobných prostriedkov, ktoré sú pretavených do rozmačkaného post-hardcoreu a prístupného punku.

Takže?… Punk žije, aj keď len v revivalovej podobe a do hrobu odchádza pop-punk a so zaslúženými poctami. Ale nie! Kruh sa točí ďalej a ešte sa neuzatvára. Červy vyliezajú z dier a Turnstile vsádzajú na pokračovanie a rozvíjanie trojakordovej muzičky a darí sa im to s noblesou a určitou progresiou, ktorá tkvie hlavne v implantácii prvkov iných rockových štýlov ako indie rock, hardcore, či dokonca metal.

Len ten obyčajný výzor mladých hipsterov zaráža, ale túto výčitku nechajme na špičke penisu a skonštatujme, že skoro všetky skladby sú vskutku vynikajúce. Úvodná synťáková predohra titulnej skladbičky navodzujúce úplne inú atmosféru, ako by sme očakávali od punkovej tlupy. Avšak vzápätí druhý track Sole úplne zdevastuje pocit blaženosti, ktorý človeka opustí hneď v jeho prvých tónoch. Keď táto skladba odpochoduje do punkového záhrobia vyvalí sa na človeka cureovská kopa riffov I Care, ktorá je originálna, chytľavá a na výsosť melodická. Nechýba jej však aj údernosť a patričná komerčnosť a tvrdosť, dokonca zaznie aj pekná jednoduchá vyhrávka s klávesmi. Bohové! V tvrdšej šablóne pokračuje aj ďalšia rýchla pecka Dreaming, len s viac melodickým refrénom, ktorá čiastočne „kazí“ priamočiary post-hardcoreový ťah a so skvelými plechovými dychmi, ktoré to celé robia plnšie a zaujímavejšie. Niečo sa však pokazí a tak ďalšia Light Design vyznieva trochu tuctovo a až príliš na spôsob osemdesiatok, ale zachraňuje to punkoidná Dull s chytľavou melodickou linkou a vynikajúcimi, ale úspornými až minimalistickými aranžmánmi.

Pri Sunflower vyvstáva otázka, či toho už nie je dosť. Nie že by bolo všetko zlé ale práve existencia naozajstných hardcoreových a punkových bánd ťahá z podvedomia otázky. Či môže vývoj ísť zo smrteľnej melanchólie do agresívnej eufórie; či je muzikologický pokrok viac než pravidelné asociácie bežného jedinca; či môže človek prijať vážne niečo, čomu by sa hodinu predtým bohapusto rehotal. Odpoveďou môže byť aj najdlhšia skoro až progresívna Look Out For Me a keď príde najkratšia minimalistická skladbička číslo deväť Ceiling všetci zrazu úplne vymäknú, podvedomie opäť analyzuje, ale to je len jedna zo štrnástich.

V poslednej dvojici a záverečnom vrchole, najprv sa v Time is Happening  prejav Brendana Yatesa pretavuje do mohutnej vlny gitarových riffov a rýchlej rytmiky a je divom, ako na ich zhone vynikajúco pláva a potom v úplnom závere v nežnej Magic Man sa hlas opiera len do synťákovej plochy, čo vo výsledku tejto kompozície je čosi depresívneho a ukľudňujúceho. Je tu vymyslené všetko do malilinkého detailu. Skvelý koniec, skvelej dosky a možno náznak kam sa budú uberať nabudúce… a to by bolo niečo?

Hodnotenie: