IN THE WOODS… – melancholický návrat k severským koreňom na albume plnom avantgardného blacku a gotiky

Temný mútny vodný tok Otra z tohto opusu doslova dýcha ako aj tie nádherné zákutia, búrlivé pereje, skalnaté priesmyky, ale aj v opare vynímajúce sa vlnité lesy a malebná delta, ústiaca do Skagerraku… Mohutnosť a archaickosť sa tu snúbi s krehkosťou a drobnosťou. Je to konfrontácia filozofie, introspekcie, obety a smútku, či zadoomaných postupov s blackovými detailmi a gotickými prvkami. Cítiť kvapôčky ľadovej vody, prúd studeného vzduchu zase vytvára na pokožke drsné zimomriavky a rovnako ako pustú bezútešnosť postupujúcej degradácie, je tu aj večný a neuhasiteľný konflikt medzi prírodou a civilizáciou možno aj radosťou a melanchóliou, reprezentovaný zástupcami hodnotovo odlišných ale na výsosť príbuzných podzemných metalových štýlov.

 Ústrednou témou tohto riečneho dobrodružstva s nástojčivým a stále aktuálnejším apelom na rešpekt k pôvodným prírodným spoločenstvám, sú aj emočné stavy čoraz viac preťaženého jedinca ľudskej rasy. Drobné molekuly vody vytvárajúc mohutný prúd rieky Otra ťahajú na trištvrte hodinový splav nórskych kovových avantgardistov IN THE WOODS…, ktorý sa po troch rokoch zase snažia vyteperiť na piedestál slávy a pokory. Vracajú sa a dá sa povedať, že silnejší ako pred tým a podľa cirkulujúcich informácii by to malo stáť za to…

„Nadmieru melancholická, smutná a nadovšetko skľučujúca muzička“, „vitálni a invenční muzikanti“, „majstri inštrumentácie, ktorej chvejúca sa tembrálna paleta zvukov z nich robí stálice svojej generácie“. Aj v takých superlatívoch sa dajú popísať títo severskí gotickí blackeri. A v tomto svetle sa nám predstavujú už od prvých taktov prvej kompozície The Things You Shouldn’t Know. Osem minútová krása kombinuje pasáže tak trochu v štýle GREEN CARNATION s blackovými výbuchmi alá BORKNAGAR. Predchádzajúca doska Diversum bola viac tvrdšia a tak nejako drasticky uzavretejšia do seba a ako celok pôsobila rôznorodejšie. Viac sa dali rozoznať prvky melodického načernalého deathu a postupy doomu. Teraz sme však o tri roky ďalej a melanchóliu vyžarujúce teleso sa trochu pomenilo a je tu viac premyslených aranžmánov, viac melódií, pomenej agresie a kopa dokonalej radostno-depresívnej atmosféry. Album je rozdelený do siedmych častí, ktoré na seba pôsobia a dopĺňajú sa. Jednotlivé vety, striedajú rytmické, dramatické motívy a témy s lyrickými, jemnými ako keby zasnenými náladami. Atmosférická The Crimson Crown je ďalšie polienko do ohňa planúcom na chladnom brehu rieky s príjemnými tóninami, ktoré sa v zapadajúcom svetle karmínovej koruny menia na lúče atmosférických riffov, vedené basovou linkou k veršom a exploduje v borknagarskom štýle do refrénu, striedajúc drsný s čistým vokálom, kde sa objavuje jemný pohyb ako vlnky na pokojnej hladine.

Zdroj foto: Runar Haugeland

Štvrtá The Kiss and the Lie nie je síce hrozná, ale nejak sa jej nedarí dosiahnuť kúzla predchádzajúcich a jej prechody medzi melancholickými a tvrdými časťami pôsobia nútene a nemotorne. Je nedotiahnutá a príliš čitateľná. Rovnakého osudu sa nevyhla ani Come Ye Sinners, ktorú ale v druhej polovicu toku zachránia a nakoniec je z toho skvelá kompozícia.

Skladby sú písané v rovnakom duchu a typickým rysom jednotlivých kúskov je výrazná rytmika, podtrhnutá akcentami v jednotlivých nástrojoch a často deklamovaným, ale aj spievajúcim vokálom striedajúcim agresivnú a jemnú polohu. Slová ale aj celé rýmy sú výrazne odpichnuté ako keby sa jednalo o druistickú mantru a vďaka sugestívnym rytmom sa nám zarývajú do vedomia. Prirodzená intonácia slov a viet je potlačená na úkor neúprosnej rytmiky v ľahko „opethovskom“ štýle hlavne v poslednej The Wandering Deity. Miešajú tu vplyv progrockových kapiel a severského blacku s metalovou európskou hudobnou tradíciou. To sa odzrkadlilo v priamočiarejšom kúsku Let Me Sing, ktorý v tvorbe týchto Severanov nemá obdobu. Dáva to ich hudbe špecifický výraz a v takej kompozícii A Misrepresentation of I  sa potvrdzuje stále viac sa uplatňujúci trend miešania štýlov. Snáď je to cesta ako priblížiť fans aj prvky súčasnej vážnej hudby. Skladby sú komplikované ale pritom pôsobia novo a moderne. Kombinujú rytmickú energiu s neopočúvanými melódiami a spletitý kontrapunkt je jasne zreteľný rovnako ako ušľachtilé farby gitár a kláves. Skladby sú možno definíciou melodického post/doom/black metalu, zúžitkovávajú štruktúry predošlej generácie a klasické progrockové postupy. Akokoľvek sa ich hudba zdá čitateľná a elementárna vo svojich harmóniách a rytmike a bohatá v aranžmánoch a štruktúrach vtiahne dos svojho osobitného ale pritom typicky zadoomaného sveta. Doporučenie pre black/avantgardistov ale pre fans rýchlejších štýlov nič zaujímavé.

Hodnotenie: