Engines of Demolition
Netreba byť prehnane nadšený a optimistický, aby mastičkári nemuseli predpísať pilulkové depresíva, ale demolačné stroje sú milou, ďalšou epizodkou a rozhodne zase tá lepšou časťou Zakkovho značkového cyklu spolku čierneho lejblu. Epizodkou, kde Zakk pri tvorbe takmer prestal primárne koketovať s tvrdými riffmi. Výsledkom je onečne mimoriadne pestrá, prekrásne nemilosrdná a jemne surová zmesovica z doby, keď sa svet stal satelitom prdele, a ktorá začala svoj život v roku 2022 po albume Doom Inc. Počas ďalších štyroch rokov to bola divoká jazda. Ako náhrada Dimebaga v Pantera, Ozzyho rozlúčka Back To The Beginning a následne zakončená jemne uhrančivou poctou Ozzy’s Song venovanou svojmu dlhoročnému priateľovi a mentorovi, nad ktorou sa musí rozplývať aj samotný Pán Temnoty na nebesiach a ktorá to celé povzniesla na ešte vyššiu kultúrnu úroveň. Demoličné stroje sú mimoriadne silné a vyznačujú sa vynikajúcou stabilitou a produktivitou.
Vyvstáva pocit, že každé heslo, slogan, či nadpis, ktorý by sa hodil ako podtitul ďalšieho, v poradí už dvanásteho, albumu Black Label Society, by vyznel ako totálne prázdne klišé, ako niečo v tom zmysle: „Peniaze k životu netreba, stačí láska a zdravie“. Ale veď za tie blbé prachy sa dá predsa kúpiť všetko, nie? Tak, čo s tým?
Album Engines of Demolition, ktorý sa pohybuje v rozmedziach diel prvých sabbathovských esejí, cez osbournovské hororové kantilény, až po akustickú Knihu tieňov je povinná literatúra každého headbangera, ktorý k jeho nadobudnutiu predsa tiež potrebuje chechtáky, tie šteklivé malinké papieriky, s vyobrazeniami debilných eurohujerov.
Dosť už, poďme na to. Toto krátke zamyslenie si treba rozdeliť na dve oddelené, takmer nekomunikujúce časti – úplne pragmatický pohľad a akýsi letmý poetický dotyk. V zásade ide o zmes kompozičných postupov, riffov, melódií, výsledného zvuku inšpirovaných všetkým, čo sa od zrodu rocku a metalu, v týchto štýloch udialo. Dá sa tu zabudnúť na svoju existenciu v monumentálnych gitarových labyrintoch, ktorých kompozičné nástrahy sa nedajú preklenúť, len tak v horizontálnej polohe, alebo vláčne „drobné“ rockové miniatúry, plne zrozumiteľné, dostávajúc punc klasiky, ktoré zase upokojujúco pôsobia na rozorvané vnútro, každého, kto je v stave snenia a pohody. Niekedy prostý klavírny doprovod, ale väčšinou neokázalé gitarové riffovanie odkazujú kamsi do priestoru ranných sabbathovských opusov, i keď v akýchsi aktualizovaných výrazových polohách a nových harmonických väzbách.
Úvodný singlík Name in Blood, intruje gitarovým brnkaním z priestoru Angusa Younga, pokračuje v tlmenom 4/4 rytme strednotempových slôh a končí v melodickom refréne alá The Cult. Následne sa Zakk usadí vo svojej obľúbenej sabbaťárskej polohe a v Gatherer of Souls, či v zadoomanej The Hand of Tomorrows Grave a neskôr aj v pekelnej The Stranger seká rýchle, alebo energické stonerovské riffy v klasickom štýle Tonyho Iommiho spárovaných s vokálnymi linkami v štýle Ozzyho. Zakkov vokálny prejav je konzistentne solídny, ktorý si ctí svojho mentora. Objaví sa vyslovene čistý prejav a to hlavne v baladických momentoch ako v úžasnej Better Days & Wiser Times. Táto južanská, hlboko precítená skladbička obsahuje akustické a slide gitary, klavír a zdržanlivejšie, krásne sólo, ktoré dokonale dopĺňa melancholickú náladu, vďaka čomu je jednou z najlepších balád, aké kedy Zakk napísal. Album sa stáva ešte dojímavejším so záverečným žalmom Ozzy’s Song, emotívnou poctou nedávno zosnulému priateľovi a kolegovi. Je to dojímavá, poetická pocta, ktorá dokáže aj tých najtvrdších metlákov vyroniť slzičku a skriviť chrapinu do zvláštneho úsmevu.
Aj zvyšok opusu je skvelý… taká Broken and Blind a jej groovy hard-rockový riff prechádza do sýpajúcich veršov pričom vokály siahajú aj do vyšších registrov, čím vzniká okamžitá klasika Black Label Society. The Gallows je postavený na riffe inšpirovanom Iommim, ktorý sa veľmi podobá na Suicide Messiah (z albumu Mafia), doplnený ťažkou chorusovou riffážou a bicou sekciou poháňanou kravským zvoncom, ktorá vedie k vynikajúcemu gitarovému sólu. Skvelé až na nepresvedčivé vokálne linky. Hrozivá Lord Humungus prenáša človeka do ságy Mad Max, za ktorým v ničom nezaostáva a mixuje energický riff so stredným tempom a mohutným refrénom. Taký malý návrat k skorším doskám BLS.
Viacej než nejaké plynutie času je možné vnímať nekonkrétny hudobný výrazový stav. Ten pramení z veľmi celistvej agresívno-melancholickej náladovej polohy, charakteristickej pre celý album. Je obdivuhodné absorbovať takmer trištvrte hodinu inštrumentálne vyrovnaného, ale zároveň veľmi špinavého a drsného prejavu. Prejavu, ktorý sa odohráva v čistej a príjemnej dynamike, rôznorodých tempách a jednoduchých harmóniách. Drsný vokál, bez okrasných vibrát, niekedy zašpinený skreslenosťou, ustanovuje neskutočnú tenziu medzi dobre zrozumiteľnými textami, plných rôznych narážok, a zvukom kapely, v ktorej sa všetko deje na doraz, prsty, ktoré sa s vervou, opierajú do strún, alebo klávesov a paličiek, ktoré dunivo rozoznievajú blany na škopkoch.
Album, pekelne zaujme svojou drsnou textúrou. Občas krvavo pohladí, niekedy s úškľabkom jemne podpichne, ale vždy vytvára zvláštny zvukový priestor s nedefinovateľnou aurou. Tá spôsobuje iskrenie medzi každým refrénom, v každej drobnej pauze, pred každým úderom do strún. Iskrenie , ktoré nie je vnímateľné žiadnym ľudským orgánom, ktoré tam len proste niekde hlboko je a treba sa mu otvoriť.
Zase je tu po štyroch rokoch dielko, ktoré sa programovo stavia proti všetkým súčasným inštrumentálnym a technologickým dostihom v dokonalosti interpretácie a postprodukčného spracovania. Ako alternatívu ponúka „obyčajnú“ silu auratického výrazu silnej a charizmatickej osobnosti, v tomto prípade Zakka Wyldea.
Vydavateľstvo: MNRK/Spinefarm
Pôvod: USA
Žáner: dirty/sabbath/hard rock/metal
Dátum vydania: 27.marec.2026
Minutáž albumu:: 51 min 40 sek
Skladby:
01. Name In Blood (04:36)
02. Gatherer of Souls (03:35)
03. The Hand of Tomorrows Grave (04:03)
04. Better Days & Wiser Times (05:35)
05. Broken and Blind (03:12)
06. The Gallows (03:52)
07. Above & Below (03:27)
08. Back To Me (03:34)
09. Lord Humungus (03:34)
10. Pedal To The Floor (04:34)
11. Broken Pieces (02:55)
12. The Stranger (03:09)
13. Ozzy’s Song (05:28)
Zostava:
Zakk Wylde – vokál, gitara, piano, Hammond
Dario Lorina – gitara
John De Servio – basgitara
Jeff Fab – bicie
Hodnotenie: 8/10
