Max Cavalera nehasí, ale prilieva benzín – Soulfly sú späť!

Soulfly, toto dvojslabičné slovíčko vyvoláva v dave headbangerov vzrušujúce šteklenie v rozkroku. U mužského pokolenia sa s doprovodnou mimovoľnou polúciou varlatá scvrkávajú na veľkosť hrozienok a holkám pod koženou sukénečkou rozkošne vlhne pokožka na vnútornej strane stehien. A za tým všetkým je jedna z najväčších postáv metalového undergroundu Max Cavalera. V dobe keď sa tvorili fosílne palivá, on odišiel zo Sepultury a založil vo Phoenixe kvartet Soulfly, ktorého už trinásty album práve držíte v paprčiach. A už dvadsaťosem rokov patria medzi určujúce formácie kovového podzemia a patria k výraznému regeneračnému elementu v šedinách strnulého hudobného vývoja, lebo sú o krôčik vpredu, čo nebýva pri takýchto kapelách príliš obvyklé.

Návrat ku koreňom je téma, ktorú Max skúma počas celej svojej kariéry a ktorá od začiatku formovala zvuk kapely. Je na výsosť jasné, že trinásta Chama od Soulfly sa vracia ku kladnému primitivizmu badateľnom na sepulturovskom Roots alebo len prechádza zmysluplnou transformáciou, ktorá pred sebou tlačí voľný koncept sústreďujúca na fagana, ktorý v dôsledku chaosu vo svojej brazílskej favele zdrhá do amazonskej divočiny, kde medzi domorodým kmeňom nachádza svojho vnútorného ducha a životnú iskru.

Po tri roky starom Totem sa vracia spirituálny cavalerovský Soulfly a ako sa hovorí silnejší než kedykoľvek predtým a podľa cirkulujúcich informácii by nový materiál mal stáť za to. Soulfly vzor 2025 sa posunul ešte ďalej a na svoju produkciu začali čumieť cez temnejšie šošovky. Tvorba dnešných Soulfly je bez akýchkoľvek  technických zádrheľov oprostená od lacných efektov a manier. Štýlovo ale aj interpretačne vychádza zo zvláštneho ale očakávaného kompromisu medzi moderným thrashingoma historicky poučeným death metalom s jemnými domorodými príchuťami a miernym industriálnym nádychom. Ruku na srdcový sval, ale toto sa nedalo čakať. Počítalo s albumom skôr horším ako Totem, ale nie tak dobrým ako Conquer. A tak je tu album skvelý skoro ako eponymný debut, či prelomový Prophecy, ale zabŕdajúci do smrteľných hlbín bez príznakov krízy či stagnácie. A treba povedať, že správy neklamali a Max Cavalera&son, ktorí vydávajú albumy v plnej kontinuite priniesli novinku, ktorá by im mala vydláždiť vo Phoenixe zlatý chodník

Sound Soulfly je ale jednou z ich najväčších predností – nepredvídateľný, nečakaný, uzemňujúci. Štruktúry sú na tom podobne – nepredvídateľné, nečakané, jednoduché a agresívne. Hravo zametajú so zavedenými polohami aj keď klasický model sloha-refrén-sloha-refrén-sólo-refrén väčšinou dodržiavajú, ale často do mozgových závitov naženú termín art/world/metal, občas možno ani nie je možné hovoriť o metale, skôr o punku a sem tam zahrajú aj divný death, s backvokálmi si hrajú tak, že z ich verzie chorálov mrazí na chrbte, rovnako ako z hymnických nápevov.

Inštrumentálna agresia tečie ako sliny z nasratého pitbulla a brutálne vokály driapu ako pazúry vypustenej beštie, skladajúcej sa z desiatich kúskov brutálneho razenia, teda mixom amerického groove metalu a melodického smrteľného kovu s drobnými schválnosťami z punku či sanfranciskového thrashu s výdatnou dávkou domorodých prvkov. Od prvej chvíle, nepočítam zvláštne dvojminútové intro Indigenous Inquisition, vo Storm the Gates nezaprú silný vplyv starších dosiek a to predovšetkým héroickým vyznením hlavnej hudobnej témy a dramatickým jedovitým refrénom a to sa nedá poukázať na identický sound a farebnosť vokálu.

Veľký umelecký útek sa nasadením a gurážou zahajuje ďalší skoro až hardcoreový kúsok Nihilist, ktorému zrejme chýba už len krôčik k dovŕšeniu starému legendárnemu sepultorovskému soundu z dôb Arise a svojbytnosti thrash/death metalu v dnešnej dobe. Atmosférou a tempom silne zabŕda do klasického deathu čomu napomáha aj skvelý vresklúň Todd Jones (z hardcoreových Nails), ktorý skladbu povzniesol do výšin svojim neľudským revom. Nechýbajú domorodé prvky či etnické rytmy, ktoré boli vždy latentne prítomné na každej doske Soulfly ale príliš si to človek neuvedomuje najmä pod tým sonickým nátlakom, ktorý sa valí aj z ďalších skladieb. Je to trochu iné a napriek tomu je to stále charakteristický Max!

A v štvrtej No Pain=No Power to konečne prišlo, poukazujú na novú vlnu amerického metalu a tvorí k predchádzajúcej skladbe kontrast svojou krutou a rýchlou náladou, jednoduchšou výstavbou a priamočiarym vokálom. Každopádne Max kombinuje svoj charakteristický prejav s vrúcnou agresiou a prirodzenou vyzretosťou, Zyon Cavalera suverénne búši do blán a výborne to tu zaplnil aj hosťujúci Dino Cazares, s ktorým pretavujú svoje hudobné geniálnosti k obrazu svojmu.

Za nimi už frčí Ghenna, ktorým dokonalo zmazali spomenutý protipól ich tvorby a to aj so sólistickou výpomocou leštiča strún Michaela Amotta. Aj po rokoch útrap a nenaplnených vízií sú stále poriadne našliapnutí a podľa fazóny, by uštvali každého tvora na tejto planéte. Takže ružové trikoty, alebo sieťované tielka zatiaľ nehrozia a stále nasierajú vynikajúcim mixom groove a thrash metalu ako v packe Black Hole Scum, kde tá ich skurvená nasratosť a zbesilosť je citeľná v každom momente. 

Odsýpa to aby prišiel vrchol v podobe Favela/Dystopia, kde evokujú bahnitý dupot na spôsob Ministry. Utrhli sa z reťaze a rozdrbali celý svet na malilinké kúsky. Najprv pomalým úvodom, potom strednotempovou vyhrávkou, vrcholiac a končiac v rýchlych prskaných slohách a refrénoch, či zaujímavých sólach. Naozaj vynikajúce! Soulfly povestný svojimi extrémne rýchlymi tempami prekvapujú receptorov aj pomalšími pasážam ako v inštrumentálnej náladovke Soulfly XIII, ktorá mala už predohru vo podobe členitej Always Was, Always Will Be… Posledná titulná len dokazuje ako dokážu pracovať s časom a vyprávať ideové témy – chaos, pomsta a nenávisť – bez najmenšieho náznaku zaváhania, dokonca v istých úsekoch by sme slovíčko „vyprávať“ mohli nahradiť „spievať“, pretože Max nás oblažuje nielen deathovým revom, či blackovým škrekom, ale aj nasrdeným vokálom, z ktorého cítiť úžasnú farebnosť. Ide do najjemnejších citových odtieňov aj keď brutálny rev prevažuje skoro až na sto percent.

Album Chama je skoro na úrovni legendárneho materiálu z roku 1998, plný nápadov, drobného vybočenia a predsa charakteristický. Na prvé počutie je desať skladbové kolečko brutálnejšie a agresívnejšie, čo je logické lebo Max je o dvadsaťsedem rokov starší, vyhovujú mu iné vyjadrovacie prostriedky, vývoj rockovej hudby od začiatku deviatej dekády prešiel mnohými inováciami, prichádzali nové podnety a všeličo sa zmenilo aj medzi ním a bývalými členmi kapely osobne. Môže sa zdať, že nová doska nie je z jedného kusu, ale že prináša viacero nálad a nie je tak jednoznačne groove/thrash metalová.

Hodnotenie: