Po mojom tohtoročnom dvojnásobnom sklamaní z koncertov na viedenskom štadióne Ernsta Happela bol koncert Katapultu v Brne po dlhšej dobe príjemným prekvapením. O štadióne Ernsta Happela sa často vedú diskusie v súvislosti s jeho akustikou, ktorá koncertom príliš nepraje. Niet sa čomu diviť – futbalové štadióny sú predsa logicky navrhované a stavané pre iné podujatia než hudobné koncerty. No v súvislosti s Happelom som uvažoval aj nad možnosťou zvaliť to na zvukára.
Katapult to v Brne odpálil v kultúrnom centre Semilasso – historickom objekte s kapacitou približne tisíc hostí. Človek by si povedal, že ide o nezvyčajný priestor pre rockovú skupinu, ktorá práve hrá turné k svojmu päťdesiatemu výročiu. Budova je vo veľmi dobrom, udržiavanom stave a okrem dobrej organizácie podujatia bol koncert po zvukovej stránke dostatočne presvedčivý. Hudobné nástroje boli primerane ozvučené a spev frontmana som jasne počul. Hlasitosť koncertu bola optimálna a ja som mal znova možnosť presvedčiť sa, že dobrý zvuk netreba vždy hľadať na hranici počuteľnosti. Olda hrá v súčasnosti s basgitaristom Bigmanom Kódlom a najnovším členom Katapultu, bubeníkom Romanom Krajdlom. Z ich muzicírovania cítiť, že v triu funguje chémia, a frontman sa tak mohol oprieť o stabilnú rytmickú sekciu. Vzhľadom na Oldov úctyhodný vek by bolo zákerné všímať si občasné intonačné nedokonalosti; namiesto toho treba upriamiť pozornosť na jeho elegantné riešenie, ako fyzicky zvládnuť dvojhodinový rockový koncert pred osemdesiatkou – všetky skladby zahrať o dvadsať percent pomalšie. Autenticita a prirodzenosť sú to, čo si v rockovej komunite ceníme.
Pri päťdesiatich rokoch koncertovania je celkom prirodzené, že medzi Katapultom a fanúšikmi vzniká nostalgia, a preto sa nemožno čudovať, že koncert sa týkal predovšetkým najväčších hitov – z dnešného uhlu pohľadu to boli „klasiky“ ako „Půlnoční závodní dráha“, „Hlupák váhá“, „Až“, „Chodníkový blues“ a iné. Olda v skladbe „Vlaky v hlavě“ citoval tému „Smoke on the Water“, podobne ako v roku 1979 na Bratislavskej lýre.
Opäť sa mi potvrdilo, že menej nákladný koncert pre tisíc ľudí môže byť lepší ako megakoncert pre stotisíc ľudí. Publikum tvorili všetky pohlavia a ročníky, a človek mal konečne možnosť cítiť sa uvoľnene a príjemne.
Autor textu: Dušan Dejan Mastilovič / študent KTH na VŠMU
