Paradise Lost Ascension: Gotický doom metal v najčistejšej podobe

Jedným z dôvodov preverenej životaschopnosti gotického metalu je bezproblémové súžitie základného, teda hlavného prúdu, so všetkými súbehmi a križovatkami experimentov, včítane tých pohybujúcich sa na hranici, či z časti za hranicami žánru. Preukazuje to vývoj jak žánru, tak inštrumentácie a tvorby samotných muzikantov, ktorí pestré dianie v gotickom metale formujú.

A k takým patrí aj už skoro legendárna pätica gotických zadoomancov z Halifaxu nazvaných podľa epickej poémy Paradise Lost od predstaviteľa anglickej puritánskej revolúcie Johna Miltona, napísanej v päťstopovom jambickom verši bez rýmov, obľúbenom aj u Williama Shakespeara. Títo však predstavujú generáciu z prvej polovice deviatej dekády, keď doom metal bol dospelou hudbou a kovová gotika novým mámením na obzore, vtedy ešte decentne koketujúca s rockovým idiómom a zvukom klasického heavíku.

Teraz po päť rokov starom Obsidian sa čakalo na zatmenie pred očami v mene pokračovania gothic/doom metalu a ono to fakt prišlo. Naozaj sa vyplnilo prianie a pätica stratených v raji nezabudli, čo znamená hrať tvrdo, melancholicky a vo vlastnom záujme dokonca pokročili ďalej a napísali kolekciu skladieb, ktorá by si do záhlavia pokojne mohla napísať slovíčko prehľadnosť. Skôr než na deštrukciu vášho draho opatrovaného sluchu, alebo utrápenie vašej ubolenej duše sa sústredia na to, ako postúpiť vo svoje tvorbe ďalej, pritom nestratiť nič zo svojho ksichtu a ani nevymäknúť. Ascension je stále sofistikovaný gotický bordel s výrazným zadoomaným pohľadom a smrteľnými detailmi, ktorý je ale pevne upriamený do dôb Icon a Shades of God a odmieta uhnúť do strany. Je to najviac „doomy“ album za posledných pár rokov.

Ascension, nábožensky nanebovstúpenie, v iných kontextoch len vzostup, ale i názov ostrova vulkanického pôvodu v južnom Atlantiku, je aj pomenovanie najnovšieho opusu trúchlenia za pozostalými, lúčenia sa s idolmi predčasne odídenými, pred ich dlhými cestami a zároveň sťažovania sa na pozíciu v spoločnosti, alebo komunikovania s duchovným svetom. Lament v archetypálnej rovine vyjadruje premenu objektu lamentácie do iného sveta, možnosť symbolického znovuobjaveniu. Paradise Lost využíva lamento ako prostriedok a zároveň výzvu k použitiu celej škály hudobných prostriedkov. Dať nad zaujímavú rytmiku priestor tým zaujímavejším harmóniám a hudobným efektom pre vyjadrenie a artificializáciu toho, čo v klasickej kultúre poznáme v prirodzených formách od nepamäti.

Všeličo už naznačuje prvá pecka Serpent on the Cross, otvárajúca sa ťažkým zadoomaným fantastickým riffom a mohutnou rytmikou, po ktorej nasleduje rýchle riffovanie doprevádzajúce vynikajúci chropot Mr.Holmesa a drobným všadeprítomným melodickým motívom vypĺňajúc tak spolu celé sluchové spektrum. Asi najlepšia vecička od Paradise Lost za posledné desaťročia. Už iný charakter má ďalšia Tyrants Serenade, ktorá sa dosku premiestni do dimenzie Type O Negative, respektíve niekde do priestoru medzi opusy, famózny Draconian Times a One Second. Niečo pre klasických trúchličov, vynikajúce depresívne lamentovanie a psychika dostáva zabrať. Vskutku ide o vydarenú skladbu postavenú na melodickom riffe so súbežne tiahlym vokálom. Paradise Lost hrajú svojbytné a plnokrvné doprovody, v sólových partoch  popúšťajú uzdu svojej nevšednej kompozičnej predstavivosti a vždy reflektujúci svoje dlhoveké korene, plaziace sa cez sedimenty deathu, doomu, gotiky i bežnej metalovej hudby. Skladby plynú na výsosť prirodzene, presvedčivo, drsno a vkusne. Najmä v epickom doomovom sete Salvation sa nechávam uniesť v ich typickom sounde, kde sa človek ocitá ako „v žánrovom obrázku“. Dokonale vystihujú jednoduchosť melodickej pointy v ľúbivom riffe a v skôr v pomalšom strednom tempe. Jednotlivé opusy sú mnohokrát temné, v dobrom slova zmysle surové, zvláštnym spôsobom prestúpené deathovou minulosťou a gotickým undergroundom, ale zrovna tak môžeme hovoriť aj o zdravom heavy metalovom nadhľade, ktorý presvecuje pochmúrne hudobné spodky. Vždy je však jasný, čiastočne premenlivý hudobný rukopis gitaristu Grega Mckintosha a frontmanská jedinečnosť Nicka Holmesa, ktoré nakoniec zapôsobia tak, že výraz kapely zostáva nezameniteľne svojský.

Otvárací segment zo skladby Silence Like the Grave a šiesta Diluvium dávajú v mysli impulz, že znovu je tu návrat k Draconian Times a že pôjde o naozaj metalový materiál, ale v sile ťažkého zadoomaného dupotu a hromových riffov. Hneď prichádza na um Metallica ale s jasne gotickým charakteristickým Holmesovým vokálom. Krehotinka Lay A Wreath Upon The World hádže po receptorovi riedky beglajt akustickej gitary a zasnených slákov a je skvelým introm už spomenutej epiky Salvation. Doska je z hľadiska autorstva vizitkou dua Holmes/Mckintosh a ich ľúbozvučných nápadov. Ako klasickí metaloví muzikanti oceňujúci aj pôvodné metalové korene siahli aj k osvedčeným prvkom z thrashu a klasického heavíku. Takže z novej nahrávky smrdí hocičo z histórie metalu a rocku. Že by sa vrátili ku svoji začiatkom a spojovali death/doomové výboje s gotickým rockom, avšak s rokmi obrúsenými hranami? Alebo je táto forma vhodnejšia pre koncerty na ktoré sa kapela chce sústrediť? V ďalších kompozíciách je vokál akurát stratený medzi stenami beglajtov, riffy akurát rozpoznateľné a zastreté, tracky akurát dlhé a úderné, hlasitosť je sem tam alternovaná zasneným wah wahom.

Paradise Lost došli k uvedomeniu si, že gotický death/doom nie je len ich minulosť ale tiež aj súčasnosť. Nechať sa zase zmlátiť znamená širšiu emocionálnu paletu. A tak by sa dalo s rozborom pokračovať ďalej, ale poznamenám len jedno, že mne táto zádušná omša sedí, i keď sa mi niektoré momenty javia ako plytké, vyváženosťou a zaujímavosťou celého materiálu sa javia ako bezpredmetné.

Hodnotenie