Deathgasmus“ je vyvrcholenie, kde síce príde na výstrek ejakulátu ale obvykle sa dostaví samovoľne, bez fyzického kontaktu, len pri sluchom vneme kakafonického sonického bordelu, nad ktorým drží ochrannú ruku pani Zubatá s nablýskanou kosou. Kosa zasviští stuchnutým vzduchom a všetci poctivý deatheri nešetria spermatom a svojimi mokrými trenkami determinujú fakt, že smrteľný kov zhrdzavel a skorodoval. Vynikajúci audio zvratok, ktorý sľubuje nevšedné, brutálne smrťmetalové orgie s kvintetom zakrvaveného trónu, na ktorom si s roztiahnutými nohami velebí sama smrť. Arogantne a kruto na tácni death metalu sa pokúsili o ďalší opus, ktorý mentálne i agresivitou korešponduje s tým najlepším, čo v danom subžánri doteraz vzniklo. Žiadne vegetatívne impulzy vlasatých umastencov z Floridy ani vyteplené doštičky göteburgských chovancov, či prehúlené mp3-jky amatérskych dementov z garáže, ale parádna vražedná zbraň, ktorých vzniká dnes asi toľko, čo kvalitných hororov.
Hneď po vydaní opusu Nonagon sa talentovaný zakladajúci shreder Daniel „Død“ Olaisen nezačal na miesto strún drnkať na géčka starnúcim milfkám, ale znovu ho posadli adekvátne sny a bác!… legendárni smrteľníci začali pracovať na ďalšom albume, z ktorého je okamžite po zhmotnení uhrančivo podmanivá, čarokrásne pochmúrna a skvelo zaznamenaná ďalšia klasika, z ktorej sa nikto rozhodne nestane sapientným mamičkiným maznáčikom
foto: https://toughriffs.weebly.com/interviews/interview-with-daniel-dd-olaisen-blood-red-throne
Terje Vik „Tchort“ Schei (ex-Emperor, ex-Satyricon, ex-Einherjer, Green Carnation), Flemming „Mr.Hustler“ Gluch(Cobolt 60), Erlend Caspersen (ex-Deeds of Flesh, Spawn of Possession), Espen “Beist” Antonsen (The Sickening)… bývalé mená, ktoré však zanechali výraznú pečať na podobe predchádzajúcich opusov nórskeho smrteľného komanda Blood Red Throne. A teraz sa k nim pokúsi pridať aj ten nový, v poradí dvanásty s názvom Siltskin, ktorý ponúka čistý death metal zo začiatku druhého milénia s modernou tonálnou paletou. Solídne skladateľské prepojenia s explozívnymi perkusiami a viacrozmernými riffovými pasážami, obrovský rynčiaci gitarový tón rozohrieva riffové frázy na úroveň zatrpknutosti a dva rôzne štýly vokálneho prevedenia sa spájajú a vytvárajú konečný súhrn, ktorý je totálnou deštrukciou, čistou a presnou, ako keby človek pozoroval cez puškohľad ostreľovača, ako sa gebuľa úbohej duše rozprskne na všetky strany, v malilinkých úlomkoch lebečných kostí a spenených chuvalcoch mozgového tkaniva a krvi..
Smrtiaci kvintet v rovnakom lineupe ako na už spomenutej doske Nonegon, to rozbaľuje v úvodnej Scraping Out the Cartilage, začínajúc krátkou frázou signalizujúcou blížiacu sa intenzitu. Spaľujúce melodické akcenty pridávajú napätie, než sa smrtka rozbehne na plné obrátky a vyškrabaná chrupavka bude trčať z každého sústa. Prevažuje chromatický riff, podčiarknutý drvivým thrashoidným beatom, miestami s totálnymi výbuchom studenej agresie, vykalkulovanej ničoty a nukleárneho besnenia. Formulka podstaty ich tvorby sa samozrejme nezmenila. Ostali zachmúrený s kolísavou povahou brutality na spôsob Cannibal Corpse a „pantheráckym“ groovom, ktoré niekedy ojedinele inokedy naraz strčia do kade s hustými krvavými melódiami posiatymi ostrými výrastkami riffov a vyhrávok obtiahnutých z tvorby Vomitory.
Je to intenzívnejšie a hlavne pútavejšie aj keď pri takej vysokorýchlostnej tretej pecke Husk in the Grain slabším povahám musí dôjsť zaručene mdlo, ktoré budú asi dosť dlho rozdýchávať. Naozaj oslepujúco rýchla hra so svetlými dunivými akordovými sekvenciami a tienistým špinavým grindovaním. Death metal takéhoto zrna je dosť zviazaný pravidlami žánru, takže ťažko hodnotiť originalitu, ale jednotlivé tracky sú podané s takou intenzitou, že človek zažíva uspokojenie, aké sa rozhodne bežne neprežíva pri vneme tak brutálnej a agresívnej dosky.
Zvukovo oblažia sípajúce trioly v Necrolysis a zaujme aj Vestigial Remnants, kde sa rozhodli potrieť hranicu medzi brutalitou a melodeathom ale absolútne bez straty agresie a údernosti. V Anodyne Rust podčiarkli násilie a uctievanie čistých tónov, škopky rachotia ultra rýchlo, hmatník blčí riffmi spájajúci sa s éterickými sólovými linkami a vokál so zlovestnými harmóniami je asi najlepší na doske. Na doske nie jediného slabšieho miestečka, lebo kapela využila všetko do poslednej noty efektívne a s veľkým citom. Riffy sú prvotriedne, sóla vynikajúce a rytmika dokonalá… a to nehovoriac o famóznom vokálnom výkone!
Siltskin je perfektná, syrová a tak trochu na starý spôsob nahratá doska v štýle klasického smrťáku, ktorá podľa niektorých doplatí na súčasnú dobu, ale podľa iných práve toto ju vystrelí medzi to najlepšie čo bolo v tomto roku zatiaľ v danom žánri ponúknuté. Je to opus, ktorý by mal pred dvadsiatimi rokmi ohlas typu „best album ever“, dnes dostane len nomináciu na „album of the year“. Dvanásť albumov v ich diskografii vytvára konzistentný katalóg, ale tento posledný sa javí ako najlepší i keď na ňom nefigurujú žiadne výrazne posuny či progresia. Je skôr o sounde, intenzite a melódiách, ktoré si berú zo zaoceánskeho, ale aj severského metalového dejepisu, čo je na nórsku tlupu nezvyčajné.
Autor: Martin Hoza
Vydavateľstvo: Soulseller Records
Pôvod: Nórsko
Žáner: Death metal
Dátum vydania: 5.december 2025
Minutáž albumu: 45 min 28 sek
Skladby:
1. Scraping Out the Cartilage (05:50)
2. Beneath the Means (04:06)
3. Husk in the Grain (05:13)
4. Necrolysis (05:30)
5. Anodyne Rust (03:39)
6. Vestigial Remnants (04:55)
7. Vermicular Heritage (04:27)
8. On These Bones (04:59)
9. Marrow of the Earth (06:42)
Zostava:
Sindre Wathne Johnsen – vokál
Stian Gundersen – basgitara
Ivan „MeathooK“ Gujic – gitara
Daniel „Død“ Olaisen – gitara
Freddy Bolsø – bicie
Hodnotenie: 9/10
