Joe Bonamassa – Breakthrough

Blues ako štýl je pre rockových muzikantov lákadlom už od šiestej dekády a len ťažko mu odolávajú aj dnešní muzikanti. A práve v tomto fakte prirodzene spočíva isté nebezpečie. Podobných nahrávok a albumov vzniklo za posledných päťdesiat rokov nesmierne množstvo a s každým novým albumom tak daný hudobník stojí pred otázkou ako sa zhostiť odkazu klasických dvanástok čo možno progresívne, novo a presvedčiť fanúšika, že práve jeho tvorba má svoje opodstatnenie a zmysel v celej tej modernej bluesrockovej scéne.

Elektrický bluesrock sa nepoberá na smetisko dejín a stále má zmysel ho hrať aj v tých najtradičnejších polohách ale aj v okorenenom tvare s progresívnejším oderom. To je heslo Joea Bonamassu, ktorý sa už od svojich dvanástich rokov pohybuje v kruhoch blues, bluesrocku, fussion, či tvrdom rocku a hráva kade s kým, ale najznámejší je hádam hard-rockový projekt Black Country Communion alebo jeho spolupráca s Beth Hart. Samozrejme nejde opomenúť jeho sólovú kariéru a momentálne na svojom sedemnástom opuse sa nasúkal do troch štúdii, kde sa spolu s legendárnym producentom Kevinom Shirleyom položili do priestoru namodralého hard-rocku a vygeneroval tak jednu z tých dosiek, ktorú mu pomohla nahrať skvelá suita muzikantov. Breakthrough patrí do kategórie geniálnych opusov, ktorých sa vnímavejší receptor nevie nabažiť.

Intenzívna procedurálka, ktorá ťahá zo všetkých zložiek ten najlepší možný koncentrát, ktorý pri vneme vtiahne sonickou paľbou, a s odstupom niekoľkých dní nechá dozrieť i šťavnaté blues-rockové pochody, dômyselne sa schovávajúcu za historku o stretnutí amerického gitaristu v produktívnom veku so skúseným producentom. Tak efektne zošnurovaných sto percent parádnej muzičky sa počuje málokedy, hneď by tomu by mali byť nahádzané nominácie hudobných cien. Každý jeden inovatívny gitarista by si mal pri vneme tohto opusu zúrivo robiť poznámky! Sakra, to je tak famózne, až moja pokožka vyzerá ako hrubý šmirgeľ a hlava sa mi krúti ako po pol litríku skvelej Talisker single malt. Je to brilantná záležitosť vo všetkých ohľadoch, od postupov, použitého nástrojového obsadenia až po geniálne zaaranžované namodralé dvanástky podporené geniálnou gitarou samotného majstra Bonamassu. Je to ostré, je to napínavé, má to nečakaný vývoj, čo sa týka vnímania, čo vlastne hraje prím, či je to hard-rock, či blues, „jižárna“, alebo soul.

V podstate sa jednotlivé kúsky nerieši osobitne ale ako celok a to vyslovene tradičným spôsobom ako hneď prvá titulka Breakthrough, ktorej úvod obstaráva chytľavý zborový refrén demonštrovaný drsným vokálom sprevádzaný gitarovou linkou v súlade so spievaným motívom dostávajúce sa priamo do vypätého bluesového jadra časom ustupujúcemu tlieskaným beatom, zurčiacim hammondkám a pálčivému gitarovému sólu čo vytvára povznášajúci výsledok. Aj keď sa táto štvorminútová kompozícia zdá v širšom kontexte trochu nesúrodá je to famózny začiatok, po ktorom sa na štarte trasie nadupaná Trigger Finger s typickým bluesovým dupotom, chytľavým refrénom femálnych vokalistiek Jade MacRae a Dannielle DeAndrea. Je to také gitarové cvičenie Stevieho Raya Vaughana s množstvom sólových medzihier a zahusťujúcich beglajtov, vytvárajúcich dramatické napätie a zovretosť skladby. Texas-bluesová poetika je na prvý vpich jasná v I’ll Take The Blame, ktorej mohutný monolit je pomaly a elegantne vystavaný na shuffle rytme reflektujúci zároveň dunivý refrén tvoriaci pendant bluesrockovému riffu a sól Joeovho Gibsona Les Paula. Je to temné, úsporné a zdržanlivé s odkazom na famózneho Smokin‘ Joe Kubeka.

Slajdka dostáva priestor v úvode Drive By the Exit Sign, kde funky rytmus podkresľuje bluesrock s prvkami country swaga má aj DNA soulu, aby zase klávesák Reece Wynans prekladal nebeskú gitaru svojim atmosférickým hammondovým prelúdovaním v pomaláči Broken Record, postavenej na autentickom bluesrocku dôb minulých. Kapela sa v štúdiu rozkývala správnym smerom a Joe tak dostal priestor na svoje jemné gitarové maľovánky a nežný vypätý vokál.

Ďalšia, akustickou gitarou obohatená Shake This Ground je taká netypická melodická Bonamassova country-popina, prekrásne optimistická a náladová, skvelo uvádzajúca druhú polovicu albumu. Ďalšia Still Walking With Me je zlepená zo zaujímavého riffu a inteligentne znejúceho groovu, ktoré pomaly gradujú cez verše až do refrénu neustále podporované klasickými sólovými lickmi. Tempo klesá a objavuje sa temný beglajt Life After Dark poháňaný jemným perkusným rytmom gradujúcim do oduševnelého refrénu s veľkým dopadom. Nabudená stredná časť je málinko mohutnejšia a pomaly bledne späť do záverečnej pohody. Prekrásne!!!

Predposledná energická You Don’t Own Me je mastná špinavá a rýchla pecka, ktorej crescendo vedie k absolútnemu finále, teda k polnočnej bluesovinke Pain’s On Me, ktorá je skvelým záverečným štýlovým zavŕšením dynamického bluesrockového večierku v podzemnom pube niekde na špinavom predmestí typického amerikánskeho mestečka, kde sa skladajú komplimenty všetkým bluesrockovým hrdinom posledných dekád.

A čo robí vlastne tento nečakaný objav, tak zábavnou doskou? Genialita jeho tvorcu… spojil nové so starým, úderné s prístupným, exotické so známym a zmixoval to do skvelej formy, vhodnej na každú párty.