V obrovskej vysokej sieni Valhally hrdo pózuje sextet rôznorodých zástupcov kovového extrému a s opovrhnutím zvyšujú svoj verbálny prejav na zlovestne krásne Valkýry, nalievajúce im hustú medovinu do zakrivených dutých rohov. Obklopení zástupom hnijúcich einherjov len letmo registrujú sediaceho Odina kŕmiaceho svojich dvoch vlčích strážcov. Zatiaľ čo sa v vrzgotom otvárajú ďalšie a ďalšie vráta a prichádzajú ďalší mŕtvi bojovníci, okrem tých, ktorých Freya odviedla do svojej sály vo Folkvangu, tak šestica potichu odstúpi od tohto temného davu a v krutých rytmoch začínajú svoj škriekajúci rituál oslavy smrti a obety života. Nasávajú do seba zmes výparov, v ktorom sa mieša zvieracie s ľudským ako voňavé vína, fekálie, kadidlo, rašelina a mäso, či soľný pach spotených tiel, vôňa mladých panien, krv, med, byliny, zrelé ovocie ale aj lepra a pleseň. Okrem toho tam cítia aj lásku a strach, obavy, slabosť, nenávisť a moc. Všetko to v tých eposoch hovorí vlastnou voňajúcou rečou, rozprávajúc o živote a hlavne o smrti.

Ich pohanský obrad začína atmosférickým introm plnom sekaného zborového vokálu, prechádzajúceho do krutého srdcervúceho žalmu To Live Deliciously, ktorého vyznenie sa odohráva na pomyslenej hrane medzi tvorením atmosférickej nálady a úplným sluchovým výplachom. Pohanský svet neponúka mnoho radostí zato život vo Valhalle je lahodný, plný pokrmov z večne ožívajúceho kanca Saehrimniho, hustej medoviny od kozy Heidrún a obsluhujúcich, prekrásnych Valkýr. Svižné, atmosférické, hodne solídne natočené a ponuré severské lesy tomu dodávajú takú vikingsko-tvornú patinu.

Celá táto pohanská omša pozostáva z deviatich častí oddelených od seba len hrobovým tichom a v ktorých sa manévruje s obrovským množstvom emócii a nálad. Pritom si albionský Cradle of Filth stále zachováva svoj atmosférický xicht s brutálnou tvárou čo potvrdzujú aj druhým žalmom Demagoguery. Od kamenného, nahrubo opracovaného kyklopského muriva stien Valhally sa striedavo odrážajú do davu einherjov rýchle demagogické „beaty“, v strednom tempe vedené thrashoidné riffy a raz, razantné hrdelné revanie, inokedy zlovestné šepotanie hlavného bojovníka Daniho Filtha. Je to ostré ako špičiak vlka zasadený do barle zapichnutej pri ohnisku ale zároveň zaliate do melodického skreslenia klávesových plôšok. Na hrajúcu tlupu padnú tri tiene krásnych Odinových služobníčok a epos The Trinity Of Shadows je príkladom ich ability miešať klasický načernalý zvuk a heavymetalový sound, o čom svedčia árijské acceptovateľné zbory hrmiace do dreveného krovu na ktorom poskakuje spomenutá Heidrún a obžiera listy stromu laeradu.

Pomalý atmosférický úvod Non Omnis Moriar lenivo sa prevaľujúc ako hustá medovina v drevených kalichoch sa bezočivo stúpa do mozgovne a vytvára tam pocit strachu a tajomnosti. Nie všetko v človeku zomrie a tak ucháľom lahodiaca hudba najprv predkladá pôsobivý obraz tmavého priestoru so siluetami mŕtvych v šerosvitu, kde dominujú odtiene šedej, zelenej a hnedenej. Čoraz častejšie je počuť aj anjelský hlások Norny, americkej sudičky prelúdujúcej na čiernobielej klávesnici s čerstvou kytičkou trvaliek Čemerice bielej, objavujúcej sa v názve v nasledujúcej, nie príliš zaujímavej White Hellebore. Ako rituál postupuje nastáva čas aj na pestrejšie vsuvky, umocňujúc hypnotickú kvalitu prvej polovice opusu.

Všetci do jedného sa druidi schádzajú v kruhu a vytvárajú multižánrovú epickú, svojim spôsobom vrcholiacu You Are My Nautilus, ktorú v skoro ôsmych minútach udržiavajú na pokraji stredného tempa, ktorú už už padá a stráca sa, ale stále sa drží v hypnotickom násilí a ostáva konzistentná s predchádzajúcimi piatimi časťami, tak charakteristickými rýchlym tempom, s typickými melódiami a občasným úletom do oddychového crescenda. Pekná vyhrávka v úvode už len naznačuje o čo sa budú snažiť nordickému rituálu oddaný sextet avšak len sám jednooký Odin tuší aká smršť sa preženie sieňou slávy. Je to hypnotická načernalá kovová skaza tak veľmi sa približujúca sa ich najlepším temným bájkam z Phallusteinu, lebo možno táto tlupa len vo svojich ranných vekoch niečo podobné predvádzala. Po závere všetky zbrane sa  v rukách einherjov ticho sklonili v chladnom úžase a nehybne vegetujúca a vysilená šestica sa pomaly nútia s malígnou dokonalosťou do ďalšieho žalmu Malignant Perfection, po ktorom budú na dvanásť mesiacov zvedení do temnoty lesa. Expanzia atmosférickej nálady pokračuje presne v tom bode kde prestala v cephalopodovom Nautiluse, len v pokľudnejšom tempe.

Načernalé žalmy sú poväčšine stredného tempa do ktorého sú implantované strašidelné pomalšie pasáže ale aj sólové linky. Kompozície sú fantáziou, materiálom či charakterom dosť podobné ale sextet Odinových prisluhovačov pomocou svojho talentu ich dôsledne farebne odlišuje a umožňuje vnem s naozaj ľahkou orientáciou. Ich tvorba stojí na hranici klasického symfo-black-metalu s výletmi do iných subžánrov kovového šialenstva.

Vstávajúci banda už znovu roztáčajú kolo osudu a záver sa nezadržiteľne blíži. Krvavá drákulovská Ex Sanguine Draculae prekrásne a vzletne pripravuje tento pohanský rituál svojim metalovým hymnickým vyznením, s melancholickými vokálmi a rozdvojeným tempom, vo svojom skoro charakteristickom albionskom štýle a nie je severskom v  tom naozaj krutom na záverečnú When Misery Was A Stranger. Chorály v týchto dvoch kompozíciách sú naozaj očarujúce a sprostredkovávajú úžasný pocit chladnej atmosféry, ku ktorej oslave bol tento rituál aj vykonaný. Banda z Albionu svoj rustikálny extrémne potemnelý kov múdro nasmerovali priamo do sŕdc všetkých nevercov a evokujú tvorbu svojich severských kolegov bez straty vlastnej charakteristiky. Je naplnený po okraj brutalitou, atmosférou i emóciami starých nordických zátiší, spálených polienok minulosti a rituálov pôvodného obyvateľstva ďalekého Severu.

Je až zázrakom, koľko sa toho dá vytrieskať z úchvatne nazvučených scén a vhodne zvoleného prejavu. Netreba to ďalej rozoberať toto je skrátka zaujímavý metal, tak ako ho máme všetci radi (až na ortodoxných puristov).

Hodnotenie: