Metalová kapela ENEMY patrí medzi stálice slovenskej scény, no ich nový album Ripper dokazuje, že stagnácia rozhodne nie je ich prípad. Tvrdé riffy, temné nálady a poriadna dávka energie – to všetko servírujú fanúšikom v jedenástich skladbách, ktoré vznikali s novou kreatívnou iskrou.
Pri príležitosti vydania albumu sme sa s kapelou porozprávali o procese tvorby, zmenách, čo pre nich metal znamená a akým výzvam ako kapela čelia. Ak ste fanúšikmi kvalitnej tvrdej hudby, tento rozhovor by ste nemali prehliadnuť.
Čo vás priviedlo k metalovej hudbe? Pamätáte si moment, keď ste si povedali, že metal
je vaša cesta?
Ako mnoho kapiel, aj my sme chvíľu hľadali svoj smer. V predchodcovi ENEMY – kapele Darkland (fungovala v rokoch 1991 až 1996) – sa na poste gitaristu vystriedalo viacero hudobníkov, ktorí sa svojím spôsobom snažili formovať zvuk a štýl kapely. S odstupom času vidno, že každý z nich zanechal v našej hudbe určitú stopu a prispel k tomu, ako dnes znieme.
Ako by ste opísali váš hudobný štýl? Čo vás odlišuje od ostatných?
Najbližšie k nášmu zvuku má označenie Heavy Power Metal. Vytvárame ho spojením rôznych hudobných prvkov, no kľúčový je pre nás feeling – atmosféra a emócia, ktorú chce každá skladba sprostredkovať. Vždy sa snažíme vykresliť hudobný obraz čo najpresnejšie, aby mal pre poslucháča silný zážitok.
Vaša hudba je známa kombináciou agresívnych riffov a melodických pasáží. Ktoré kapely alebo štýly vás najviac ovplyvnili?
S bubeníkom Bollontom máme podobný vkus, aj keď sa občas naše názory rozchádzajú. Našimi vzormi sú napríklad Mercyful Fate, King Diamond, Dream Theater, Megadeth. Ja osobne (Bruno čerpám veľa inšpirácie z klasickej hudby, obzvlášť Vivaldiho – je to pre mňa nekonečná studnica nápadov. Gitarista Vladimír má blízko ku kapele Metallica a podobným interpretom, Andrii je zasa technicky orientovaný – obdivuje Yngwieho Malmsteena, Joea Satrianiho a tiež klasickú hudbu.
Aké témy vás najviac priťahujú pri písaní textov?
Je to veľmi rôznorodé. Fascinujú ma True Crime príbehy – výsledkom je napríklad Knif Kisses. Venujem sa aj témam zo slovanskej mytológie (Kikimora, Blink of an Eye – o mýtickej Poludnici), ale aj duševným poruchám (Atrocious Schizophrenia, Sicktorious). Skladba The Afterlife reflektuje tému smrti a jej fyzických prejavov, Holy War zase kritizuje
večné vojny a náboženský fanatizmus. V skladbe My Enemy hovorím o každodenných bojoch, sklamaniach a pádoch, ktoré nás formujú. Shadow je spoločným dielom mňa a Vladimíra – je to temný ponor do podvedomia. We Are Who We Are je akýmsi zamyslením nad tým, že každá skúsenosť má v našom živote zmysel. Pracujem aj na novej skladbe o
toxických vzťahoch
.
Spomínate si na skladbu, ktorá vznikla spontánne? Alebo takú, na ktorej ste pracovali mesiace?
Rýchlo vznikli The Afterlife a Knife Kisses – hudbu priniesol ešte náš bývalý gitarista a asi do dvoch dní som mal hotové spevy aj texty. Naopak, skladba We Are Who We Are vznikala dlhšie, no výsledok podľa mňa stojí za to. Mám množstvo rozpracovaných textových námetov – niekedy sa z jedného motívu zrodí úplne iný príbeh.
Váš nový album Ripper vyšiel 14. februára 2025. Aký bol proces jeho tvorby?
Na albume sme začali pracovať už po vydaní Fear v roku 2019. Prvou skladbou bola Shadow. Veľká časť albumu vznikla ešte so starým gitaristom. Proces je zvyčajne taký, že keď mám nápad a víziu skladby, nahrám demo a pošlem ho ostatným. Na skúškach ju potom spolu dotvárame – niekedy sa zmení úplne, niekedy len jemne. Je to vždy spoločná práca kapely, hoci niekto je autorom pôvodného nápadu.
Album obsahuje 11 skladieb. Ktorá je pre vás najvýznamnejšia?
Každý člen má inú obľúbenú skladbu, závisí to od toho, čo koho osloví. Pre mňa osobne je to We Are Who We Are – hudobne aj textovo mi je veľmi blízka.
Ako by ste opísali posun medzi albumami Fear (2019) a Ripper (2025)?
Na každom albume sa snažíme vytvoriť iný emocionálny odtlačok. Nezaujíma nás vyrábať bezduché skladby s opakujúcimi sa beatmi – vždy ide o to, čo chceme skladbou povedať a aký pocit v poslucháčovi zanechá.
Počas tvorby Ripper sa k vám pripojil nový gitarista. Ako to ovplyvnilo kapelu?
Andrii Kopeikin sa k nám pridal v januári 2024. Rýchlo sa zžil s našimi skladbami, ktoré už boli väčšinou pripravené, no priniesol veľa energie a výbornú techniku hry – čo je výrazne počuť hlavne na gitarových sólach v celom albume.
Ktorá skladba z Ripper podľa vás nesie najsilnejší odkaz?
Ťažko vybrať jednu. Pre mňa majú silný náboj napríklad Holy War – o fanatizme a riešení konfliktov silou, a Sicktorious, ktorá rozpráva smutný príbeh dievčaťa v psychiatrickej liečebni, kde zlyhala odborná starostlivosť.
Aké sú najväčšie výzvy, ktorým čelíte ako metalová kapela?
Úprimne? Totálne ignorovanie. Mnoho organizátorov ani len neodpíše. A nie preto, že by nás nepoznali – jednoducho nemajú gule. Nechcú riskovať, nechcú skúsiť niečo nové. Radšej si zaplatia prehajpovanú kapelu, čo hrá tú istú recyklovanú sračku stále dokola, len preto, že im to vyplní riadok na plagáte a prinesie pár klikov. Metal sa stal pre niektorých pózou, značkou na tričku, nie hudbou. A to je problém. My nerobíme hudbu, aby sme zapadli. Robíme ju, lebo ju žijeme. A keď sa konečne dostaneme na pódium, ľudia to cítia. Nie sme produkt, sme kapela, ktorá hrá z vnútra – naživo, tvrdo a na plné gule. A možno práve to je ten problém – že do tejto doby, plnej plastovej autenticity, sa poctivý, surový metal jednoducho nezmestí. My do toho dávame všetko – energia, emócia, poctivá robota v skúšobni aj v štúdiu. A vieme, že to funguje, lebo keď dostaneme priestor, ľudia nás počúvajú, prídu za nami, kupujú si merch, a hlavne – pamätajú si nás. Takže hej, je frustrujúce, keď metal, ktorý nie je o póze, ale o poctivej muzike, ostáva prehliadaný kvôli pohodlnosti a marketingovým ilúziám.
Ako vidíte budúcnosť metalovej scény? Zachová si svoje korene?
Vývoj je nevyhnutný – a je úplne v poriadku, že niektoré kapely idú smerom jednoduchosti a iné do progresu. Dôležité je, aby hudba stále niečo znamenala a oslovovala ľudí.
Keby ste mohli vystúpiť s akoukoľvek kapelou na svete, ktorá by to bola?
Pre mňa by to boli asi Mercyful Fate alebo Moonspell. Ale okrem hudby je kľúčový aj samotný prístup a filozofia kapely.
Ďakujeme za rozhor Bruno & ENEMY
