Outerstellar
Zahučať znovu do čiernej diery, bez toho aby človek o to stál, je také osudové. Začína to vždy dosť nevinne. Len tak si jedinec pohodovo poletuje na orbite, podpichuje hviezdokopy a naraz bác! Agresívna diera ako hovädo a než sa človek nadeje, je v nej až po koreň. Totálne zakrivený časopriestor, všade hrmot a pred očami sa zbesilo mihá pár antičastíc. Pri tom prirážaní sa vzdychy ozývajú z horizontu udalostí a singularita prudko olizuje genitálie. Veľký prúser aj pre ostrieľaného astronauta… nie? Radšej sa treba povenovať novému meteoru natupírovaného Severana, aby nedajbože nedošlo k náhlemu, nepríjemnému gravitačnému zrúteniu, pričom by sa mal každý snažiť vziať kvantovú fyziku do hrsti a nabrať únikovú rýchlosť, aby ho tá lačná mrcha nepohltila.
Zatiaľ má človek šťastie, vybudoval gravitačné pole pred kolapsom antihmoty a nakoniec sa z toho nejako vylízal, bez toho aby znateľne zostarol ako tento vysoký chudý pankáč, ktorý má smolu, že ho to celé vcuclo, až mu znovu z toho drblo a rozhodol sa nahrať astrofyziku pre nenáročných. Výsledkom je skvelá, trištvrťhodinová punkoidiáda, nablýskaná ako chorá youtubácka reklama pred každým klipom, čo zdravému pozemšťanovi dosť nepríjemne evokuje Alice Coopera zhybridizovaného s Johnny Thundersom.
Vizážou americky glamový, podstatou čisto oldschoolovo punkový a zvukovo hard-rockový opus, ktorý oblúkom spája tvorbu Hanoi Rocks alebo New York Dolls s postpunkovou modernou, lenže bez zjavného záujmu osloviť mainstreamové médiá. Rýchlejšie tempo, punková arogancia, na prvý pohľad vyhorené a skvelé melódie, autentické citácie a v druhom vnímaní aj množstvo horkosti a beznádeje. Fínsky nablýskaný geriatrik Matti Fagerholm nadrvil cez Wikipédiu históriu punku a na tých dvanásť zábleskov muzikantskej geniality je dôkazom, že jeho prepitá huba je naozaj skvelo sarkastická a naozaj muzikantsky geniálna. So svojim „profi-boy-bandom“ sa dokážu aj v takej žumpe, akou je glam-punk, odlepiť z dna a nakydať kopu skvelo zasmradeného hnoja korunovaného ich iritujúcimi stareckými ksichtami. Sformulovali vlastnú, blýskavú teóriu pankáčskej hudby, z ktorej by pravdepodobne mladým pop-punkerom ochrnuli všetky končatiny.
A kto vie, možno na konci čiernej diery je naozaj priestor za zrkadlom s teseraktom, odkiaľ sa dá vyťukávať správa zo záhrobia, odkiaľ prifrčal aj tento excelentný album so strhujúcimi skladbičkami, ktoré dlhšiu dobu v človeku zanechajú výraznú stopu. Že nepoznáte toto meno?… a čo tak jeho „stage name“ Michael Monroe… a pre hudobných analfabetov a punkových ignorantov je to spevák a líder už spomenutých a v súčasnosti neaktívnych Hanoi Rocks. Ich dosky z prvej polovice ôsmej dekády patria medzi najzásadnejšie kapitoly tvrdej hudby a to nielen v rámci žánru glam punk.
Nenáročná záležitosť na odreagovanie. Žiadna smršť niečoho vyslovene originálneho, ale len pretlak známeho a úderného nablýskaného a nahairovaného punk/rocku, pri ktorom sa dá skvelo vypnúť mozog a ešte lepšie pobaviť sa. Chce to len ignorovať skutočnosť, že všetkých dvanásť trackov sa viac-menej posunie od glam-punku k spunkovanému hard-rocku a v podstate ani to nie je príliš dôležité, lebo aj tak ide hlavne o skvelé melódie a najrôznejšie variácie jednoduchšej tvrdej hudby. Niektoré fungujú viac, niektoré menej. Čo sa týka soundu a inštrumentácie, je to poprdeli skvelé a vokál je vynikajúci.
Jeden z najlepších jeho sólových opusov? Je to dosť možné. Každopádne potvrdenie veľmi pozitívneho kurzu vo vývoji jeho diskografie, ktorá čím ďalej jasnejšie nachádza svoju vlastnú tvár. Klasický mix punku, glam rocku a hard-rocku spojený s nadhľadom sa definitívne premieňa v perfektnú zábavku, ktorej síce šéfuje Monroe, ale ohromne využíva súhru ostatných členov svojho bandu. Udržal si typické znaky svojho rukopisu, takže sa dajú vychutnať aj oldskulovejšie poňatia niektorých čísel s jasnou nadväznosťou na starých Hanoi Rocks či osemdesiatkové hair, či sedemdesiatkové hard-rockové bandy.
Výborne napísané a vytvorené melódie šikovne hľadajú (aj nachádzajú) ikonické a veľmi štýlové momenty. A zvukovo a inštrumentálne je to prvotriedne. Od prvej punkovej vypaľovačky Rockin‘ Horse, cez druhú skoro až popovú Shinola, ale s pulzujúcim punkovým rytmom, s pomalšou a konvenčne napísanou Black Cadillac, striedajúc v jeho poňatí drobne experimentálnu Painless, až po Disconnected, kde Monroe mixuje starých Hanoi Rocks s T. Rex je to parádna jazda naprieč súčasným myslením starého rockera. Pri Newtro Bombs si zobral niečo zo starej punkovej scény a pomaláč When The Apocalypse Comes je zase inšpirovaný starými dobrými New York Dolls. Upgradovaný punk modernej doby…
Michael Monroe je proste fenomén. Natupírovaný panáčik z osemdesiatok, ktorý si vyberá kvalitných muzikantov k nahraniu svojej skvelej muzičky a tak neskončil ako ostatní, kde sú takí Kix či L.A. Guns…
Autor: Maťo Hoza
Vydavateľstvo: Silver Lining Music
Pôvod: Fínsko
Žáner: Glam punk / hard rock
Dátum vydania: 20. február 2026
Minutáž albumu: 43 min 51 sek
Skladby:
01. Rockin‘ Horse
02. Shinola
03. Black Cadillac
04. When The Apocalypse Comes
05. Painless
06. Newtro Bombs
07. Disconnected
08. Precious
09. Pushin‘ Me Back
10. Glitter & Dust
11. Rode To Ruin
12. One More Sunrise
Zostava:
Michael Monroe — vokál, harmonika
Karl Rockvist — bicie
Steve Conte — gitara
Sami Yaffa — basgitara
Hodnotenie: 7,5/10
