Dynazty: „Game Of Faces“ – Powermetalový opulentný zážitok, ktorý zaujme každého fanúšika

Foto: FB Dynazty

Prudko počúvateľné, slušňácky pôsobiace až našminkované xichty audiolizované do silácko-kovovej vatovej hry s prístupnosťou a naráciou pre mládežníckych pubišov či starších nedospelákov, ktorá na nich v tom súčasnom hnoji jednobunkových heavymetalových brakov samozrejme pôsobí, ako by po slabikovaní homixových omaľovánok siahli po graficky upgradovanom Picassovi a vyvoláva tak hysterické nadhodnocovanie so serióznym a pseudofilozofickým presahom, nech to znamená čokoľvek.

Foto: FB Dynazty

Na mňa, oproti klasickým kovovým bandám, panoptikum heavymetalových klišé, príliš zjemnelého soundu a pompéznych aranžmánov všetkého druhu pôsobilo, akoby päticu severských týpkov vyprcal prvý rad dúhového pochodu za cenzorského dohľadu natvrdlého producenta z nukleárnej prehánky. Nudil som sa a nemyslím si, že vôbec toto ešte Metal je… skôr dospelácky AOR, ktorý neurazí! Viac menej je to vcelku atmosférické, solídne poskladané i nahraté, teda až na ochrnuté aranžmány, ktoré s konštantným výrazom a lopatovou dikciou len predstierajú ťažko znejúci a rýchly silácky metal, trhajúci pavučiny v jaskyniach hárajúcich milfiek.

Dosť bolo subjektívnych slov… Game Of Faces je k dokonalosti vymazlený powermetalový opus, strhujúci, radostný, s katalógovo dokonalými riffmi, proggérskymi ambíciami a perfektne nadupaným vokálom, ktorému môže dať menej než sedem pointíkov len vypatlaný, mozgovou obrnou postihnutý ignorant. Sorry, za tú úprimnosť, samozrejme chcel som napísať „len hĺbavý a nesmierne erudovaný hudobný kritik“.

Foto: FB Dynazty

Švédska Dynazty(a) zo Štokholmu je so svojim deviatym albumom opäť na koni a znovu prvotriedna, len oproti takým Symphony X je modernejšia a oproti germánskym bandám zase eklektickejšia. Dávajú väčší priestor diplomacii, čo sa odráža vo veľkom množstve použitých prvkov a postupov z AOR-u, glamovej scény, či zo starého dobrého hard-rocku. Okrem headbangera chtivého ďalšej siláckej riffáže by to mohlo dokonca vypadať, že táto pätica muzikantov nebude musieť nikoho krvopotne ukecávať k vnemu svojho nového albumu. Jedenástka trackov by mala byť prístupná pre každého bežného rockera či dokonca tolerantnejšieho mainstrejmáka. Osobne som tieto štylizácie privítal i keď nesú zo sebou zredukovanie power metalu na pasívnejšiu polovicu, ale o to údernejšiu. Potom čo napáchali skvelou doskou Renatus, musela logicky prísť pomsta alebo v istom zmysle vykúpenie. Po odchode AFM Records trochu pomenili svoju vizáž, sú viac orchestrálny a nechutne využívajú viac syntetických zvukov. Dosť násilne to predvádzajú hneď v úvodnej Call Of The Night, ktorá predstavuje všetky signifikanty ich najnovšej tvorby: tryskovú riffáž, trochu povrchné postupy, klávesové podmazy, veľké zbory siahajúce až do popu a chytľavé melódie. Korunuje to skvelý intonačne čistý vokál a na rozdiel od trpiteľských Hammerfall sa držia trendov a ich ťažké naspeedované gitary a skvelé sóla sú neoddeliteľnou súčasťou ich tvorby. Hutný sound potom slúži len ako zámienka k hrdinským epopejám a mravnej očiste power metalu, čo sa v žiadnom prípade nedeje. Negatívom tohto inak ľahko nadpriemerného opusu, že pri zníženej pozornosti to celé padá do čiernej diery nudy a monotónnosti. Skladby sa zlievajú do jednej guče, čo v záujme plynulosti síce výrazne pomohlo ale človek sa dostáva do stavu, že nevie, ktorý track práve „jede“. Iste, klasické silácke dosky neboli nikdy v naložení rôznorodosti ohľaduplnejšie, ale mohli túto rovinu čistoty štýlu narušiť. Ten vyvoláva svojimi klaustrofóbnymi kompozíciami potrebu úniku do iného farebnejšieho a rozporuplnejšieho sveta. Predkladaný obraz power metalu je síce poprdeli skvelý, ale zároveň prehnitý svojimi prevrátenými hodnotami do takej hĺbky, že aj tie najlepšie momenty u skúseného headbangera vyvolávajú zvrátené fantázie priemerných počinov, samozrejme po hlbšej analýze, ktorá ako vždy dokázala hovno… takže v kontexte predchádzajúceho diania na opuse Final Advent, sa zásadne neodlišujú avšak budia znepokojenie, či sa vôbec z večného cyklu siláckeho kovu vôbec existuje východisko. Výnimku tvoria, pecka Dark Angel s možnosťou zámeny s číslom od Avantasia a pomalšia Dream Of Spring, ktorá svojim uťahaným tempom rozbíja monotónnosť. Nie je to balada, ale atraktívny pomaláč, ktorý tak nutne nabúrava rovnaké formulky ostatných skladieb.

Game Of Faces je v konečnom dôsledku ostrý, ktorý nestráca na razancii a je výkladnou skriňou súčasnej powermetalovej scény a dokonca si myslím, že jedinci, ktorí trpia alergiou na tento subžáner by mu mohli dať akú takú šancu.

Hodnotenie: