„Veľký hudobník je priateľ a dobrodinec svojich fanúšikov.“ – parafrázou na citát britského poeta Thomasa Babingtona Macaulaya, by sa celkom dobre dal začať odborný blábol na najnovší materiál legendárnej kompánie hlboko-purpurových geriatrikov z ostrovného Albionu. Podarilo sa im terajšiu turbulentnú a maniakálnu prax v hudobnom priemysle pokryť nánosom hardrockovej patiny a všetky nepodstatné a rušivé prvky z tejto modernej doby pozvoľna odbúrať. Momentálne sa plne venujú ozdravovaniu klokotajúceho úľa starých, ale stále pracovitých tvrdých rockerov, ktorých našťastie ešte dosť veľká kopa žije.
Kruh sa znovu otvoril už pri predchádzajúcom opuse, príchodom gitarového panica a oni sa ocitli v počiatkoch, aby ho viedli úskaliami dospievania a tak aj teraz sledujú stopy geniálnych albumovIn Rock, Machine Head či Perfect Stranger, keď trávili svoju hudobnícku etapu na výslní hard-rockového boomu a zároveň meditáciou a štúdiom, aby svoj skladateľský talent priviedli do dokonalosti; celosvetová kataklizmatická hudobná povrchnosť ich svojím krajne pohŕdavým spôsobom vyprovokovala vypustiť do sveta značne hardrockový a čiastočne aj progresívny album, v ktorom sa ich skladateľský systém nachádza v stave silne rozkolísanom… a nie ani tak po kvalitatívnej stránke, ako skôr prispôsobovaniu sa tlakom komerčnej verejnosti a vernosti svojmu štýlu. Stále však ostávajú pracovití a pilní. Tieto dve prídavné mená okamžite vyvolávajú predstavu trojice ďalších „p“, príhodne vystihujúce ich hudobnícke kvality: povznášajúci, podnikaví a prospešní. Napadá ma tiež päť „p“, príhodne postihujúcich kvalitu onej komerčnej muziky v rúchu hudobného umenia: podlízavá, protivná, priemerná, príživnícka, panikárska. Dospel som k záveru, že tento album poslúži k vyvolaniu úplnej pohody a spokojnosti každého obstarožného rockera a ukáže mnohým kapelám smer k návratu k svojím koreňom v ovzduší vzájomnej ohľaduplnosti a úcty.
Definovať čas ako fyzikálnu veličinu je veľmi zložité a pokus o jej vysvetlenie prenechajme odborníkom. V prípade albumu SPLAT! sa skôr napĺňa konštatovanie, že dejiny sa opakujú, a potvrdzujú nepísané pravidlo, že kto má talent, nestarne, len dozrieva a ide po podstate. A tá,samozrejme tá hard-rocková, vo svojej úplne nahej podobea v celej svojej kráse a jednoduchosti je práve tu, na novom albume „Párplov“, ktorí aj napriek personálnym zmenám v posledných rokoch nestratili nič, zo svojej silnej melodickosti a technickej dokonalosti. Ako by sa dali vlastne charakterizovať? Prežitok hard rocku siedmej dekády? Veď to nie je vyslovene starožitnosť, ktorá si nečinne prežíva svoj zaslúžený odpočinok, ale je to jedna najdôležitejších legiend, ktorá dominuje, snáď, každej rockovej čítanke a ako autorom nesmrteľných hardrockových albumov im patrí miesto vedľa takých velikánov ako je Bach, Beethoven, poprípade Led Zeppelin či Black Sabbath. Ale toto konštatovanie ešte nie je na mieste, lebo stále dýchajú, žijú a fungujú a ich nové veci, v žiadnom prípade neznejú archaicky a navyše zaručene z nich sála originalita. Nový album je typický novodobý Deep Purple, ktorého znovuzrodenie nastalo príchodom vyčesaného novicašiestich strún Simona McBridea. Najdôležitejším rysom novinky je jeho dokonalá pohodová atmosféra, úmyselne nadväzujúca na predchádzajúce dielko =1. Napomáha tomu aj bezchybná produkcia, žiadne hitové ambície a úsporná minutáž ako jednotlivých perličiek a aj albumu.
Klasickou ukážkou žánru je hneď úvodná ArrogantBoy, so všetkými cnosťami, vrátane charakteristického duelu burcujúcich klávesov a šiestich strún, pripomínajúc niečo z opusov starých klasikov, nápaditých aranžmánov a výborného gitarového sóla, ktoré vychádza zo starého dobrého bluesu. Toto naozaj nie je nostalgia, ale DP model 2026. Druhý nasadený singel Diablo je trochu netradičný a na prvý moment ťažšie stráviteľný, ale opakovaným vnemom je lepší a lepší… je to pochopiteľné, lebo hosťujúci Keith Urban dodal soundu netradičný nádych. Tretej The Rider úvodí morzeovkový synthový motív prechádzajúci do úžasného groovu a to Simonové sólo?… až si jeden cvrkne do gatí. Toto je hard-rock par excellence! Úsečný staccato riff v úvode ďalšej The Lunatic podporuje aj úžasné swingovanie Iana Paice, ktorý naozaj exceluje. Cítiť tu hrozivú atmosféru a celý kúsok pôsobí ako hybrid progresívneho rocku s úžasnými zvratmi a typickej hutnej „párplovskej“ riffáže.
Prichádza vrchol v podobe The Only Horse in Townv ktorej je po prdeli roztomilých nápadov v detailoch a muzikantskými a aranžérskymi vyfikundáciami vnášajú do svojej tvorby poriadnu degradáciu komerčného snaženia alebo artovej liberalizácie umenia. Od úvodu charakteristické hammondky a prekrásna akordová sekvencia, ktorá to celé dvíha na patričnú hard-rockovú ale aj komerčnú úroveň. Také epické dobrodružstvo. Ďalší xicht albumu cudne odhaľuje Sacred Land, keltskými druidmi a orientálnymi tanečnicami, ktorí sa tú dramaticky pária na oltári moderného rocku a vytvárajú potomka s DNA so zakódovanými prvkami z celej éry DP. Ďalšia The Beating of Wings poukazuje na opačný koniec párplovského tráviaceho ústrojenstva. Geriatrická prdel je plná bluesového piana a gitary so silným refrénom a množstvom prepojovacích riffov, vďaka ktorým je album tak skvelo vystavaný.
Trojkombinácia – klavír, sólová gitara, hammondy zaznie v Guilt Trippin‘ si jednoznačne koleduje o plnú škálu odborných hudobne teoretických adverbií – skvelo napísané, dostatočne zdramatizované, ohromne zahrané a dokonalo zaaranžované. Hudobné nástroje ešte viac vložili do priebehu celej skladby, pri tom sa čoraz viac vzdávajú svojich sólových úloh. Prepletajú sa v inštrumentálnych pasážach, kongeniálne dokumentujútexty, ktoré len tak chrlí, vo skvelej forme udržiavaný, Ian Gillan. Ohromný pocit z celého albumu dorazilo shuffleScriblin‚ Gib‚rish silne odpichnuté zo sedemdesiatich rokov, ale Pozor!… s neuveriteľne precíteným gitarovým sólom, vychádzajúce zo súčasnej progresívnej scény, podfarbované klasickými linkami Dona Aireyho, ďalšieho klávesového mága rokov sedemdesiatich. Škoda sa ďalej rozpisovať lebo posledných pár skladieb, z ktorých vyčnieva ako ztoporený falus summerskej skulptúry posledná titulka. Tento album je naozaj poctivé rockové umenie.
Tento najnovší album je určený hlavne pre jedincov trpiacich nevyliečiteľnou chorobou ktorej názov je chronická purplemánia a ktorí navyše odmietajú a zásadne neprijímajú lekársku pomoc. Je naozaj obdivuhodné, koľkých skalných si Deep Purple dokáže uchovať, prípadne získať nových, aj napriek faktu, že vo svete letí všeličo možné, len nie klasicky poňatý hard rock.
Vydavateľstvo: Edel Records
Pôvod: Veľká Británia
Žáner: Hard Rock
Dátum vydania: 3.júl 2026
Minutáž albumu: 50 min 24 sek
Skladby:
01.Arrogant Boy – 3:18
02.Diablo – 3:16
03.The Rider – 3:56
04.The Lunatic – 3:47
05.The Only Horse in Town – 4:41
06.Sacred Land – 3:32
07.The Beating of Wings – 4:00
08.Guilt Trippin‘ – 4:52
09.Scriblin‘ Gib’rish – 3:34
10.Jessica’s Bra – 3:45
11.Third Call – 4:19
12.My New Movie – 3:45
13.Splat! – 3:39
Zostava:
Ian Gillan – vokál
Simon McBride – gitara
Don Airey – klávesy
Roger Glover – basgitara
Ian Paice – bicie
Hodnotenie: 8,5/10
Martin HOZA – ROCKON
