Opäť raz sa mi potvrdilo, že koncerty v hale nie sú z hľadiska zvuku také zlé, za aké ich ľudia často označujú. V súvislosti so Zimným štadiónom Ondreja Nepelu sa musím vyjadriť, že som na ňom nezažil jediný koncert, s ktorým by som nebol spokojný. Scorpions sa na zimák vrátili po siedmich rokoch a za necelé dve hodiny hrania ukázali všetko, podľa čoho ich fanúšikovia poznajú – ich typickú energiu, slávne gitarové melódie a riffy, príznačný vysoko položený hlas speváka Klausa Meineho a očakávané rockové balady.
Koncert v Bratislave bol súčasťou turné oslavujúceho vyše 60 rokov existencie skupiny. Po zrušení indickej časti turné pred pár mesiacmi si v duchu nikto nemohol byť istý, či sa uskutoční tá európska. Našťastie boli bližšie nešpecifikované zdravotné problémy v kapele zažehnané.
Oslava podobných jubileí v praxi väčšinou znamená, že repertoár bude zostavený zo skladieb, ktoré zachytávajú celú kariéru danej skupiny, pričom dôraz bude kladený na jej najväčšie hity. Hraniu najväčších hitov v prípade skupiny takého kalibru, akým sú Scorpions, by sa zrejme nedalo vyhnúť, ani keby nešlo o oslavu jubilea. Koniec koncov je to presne to, na čo sme boli všetci zvedaví. Nemalo by zmysel opisovať nadšenie fanúšikov vo vypredanej hale pri baladách ako „Wind Of Change“, „Still Loving You“, „Send Me an Angel“ či tvrdších skladbách ako „Bad Boys Running Wild“, „Big City Nights“ alebo pri poslednej skladbe z prídavku – „Rock You Like a Hurricane“. Kvôli tragickým udalostiam na východe Európy Klaus Meine zmenil časť textu v skladbe „Wind of Change“, čo už dávnejšie vyvolalo v diskusiách zmiešané pocity a rozdelilo fanúšikov do dvoch táborov.
Čo však rozhodne stojí za pozornosť, je sólo „New Vision“, ktoré predviedol bubeník Mikkey Dee. Na jeho začiatku viedol hudobný dialóg s basgitaristom Pawlom Maciwodom. Z ich spoločného muzicírovania sa Pawel po minúte stiahol do úzadia a nechal pokračovať svojho kolegu za bicími. Ten následne predviedol virtuózny výkon, ktorý si vyžadoval nielen výnimočnú techniku, ale aj skvelú fyzickú kondíciu. Pri pomyslení na jeho škandinávske korene som mal miestami pocit, akoby za bicími sedel viking.
Dvojica gitaristov si ako obvykle striedala sólové party. Matthias Jabs je extrovertnejším typom gitaristu, čo sa odráža okrem iného aj v jeho komunikácii s publikom. Rudolf Schenker je naopak introvertnejší a pri hre pôsobí viac sústredene. Vždy ma fascinovala ich odlišnosť.
Okrem dobrého zvuku koncertu by som chcel dať do popredia aj dobrý vzduch. Predstava, že by vo vypredanej hale mohlo byť dusno, ma odrádzala od účasti už týždeň pred koncertom. Rekordné horúčavy nakoniec nemali na koncert žiaden vplyv – zimák bol dobre vychladený a človek sa tam mohol cítiť rozhodne lepšie ako v exteriéri.
Dušan Dejan Mastilovič
