„Mne dnes vôbec nevadí to, že pôvodná rocková idea je v prdeli, len tých ľudí je mi ľúto, čo pre tento podvod umreli.“
Po dlhých rokoch prichádza s novým „elpíčkom“ kapela, ktorej už nejeden človiečik pripravoval miestečko na cintoríne tvrdého bigbítu. Lenže americké „čierne vrany“ stále vegetujú na tomto svete (aj keď už len vo dvojici) a naďalej predkladajú pod nos misu bohato naloženú, neochutenými, polosurovými lahôdkami a k tomu prikladajú aj, ako vždy, brilantné doprevádzajúce slovné kritiky a nechýba ani inštrumentálna zdatnosť, či rôzne drobné detaily. Veď z fínt a grifov inštrumentalistu Richa Robinsona a jeho súrodeneckú polovičku Chrisa Robinsona, by väčšina muzikantov začala trpieť komplexom menejcennosti.
Ale tentoraz pohár pretekajúcej invencie a rafinovanosti sa tak patrne rozflákal a tak The Black Crowes model 2026, je len tieňom svojho ja spred x-desiatkov rokov. Samozrejme je to otázka názoru, ale osobne tento album, aj napriek určitým výčitkám, žeriem až sa mi hlavou preháňa vetička „…včas rozoznať na čo sa vysrať a pred čím sa posrať!“ A na tento materiál som síce fekálie nehodil, ale ani do kolien som tiež z neho nešiel. Jednotlivé songy sú preliate hojnosťou zaujímavej melodickej omáčky a pri obhrýzaní určitých pasáží vytrysknú na povrch aj drobné invenčné fórky, podporované neustálymi rytmickými a tempovými zvratmi, bez akejkoľvek straty energie a zaujímavosti. Dojem pomyslenej dokonalosti završuje aj charakteristický Chrisov vokál, ktorý nestratil nič zo svojej naliehavosti, len dospel do svojej farebnej limity obsahujúcej aj zaujímavú rockovú opojnosť.
Zvláštnu poznámku si zaslúži skvelý staro-nový hutný sound so zaujímavo nazvučenými škopkami, ktorý je neobyčajne zrozumiteľný. Veď vznikal s pomocou velehlasného producenta Jay Joyca, ktorý vytvárajú charakteristickú tvár dnešnej rockovej scény za veľkou mlákou.
A Pound of Feathers je zvláštny album, akoby úplne obyčajný, bez silnejšieho autorského vkladu, miestami balancujúci na pomedzí hard-rocku. Ale po zamyslení sa je to doska, ktorá sa očakávala v takom znení v akom aj vyšla. Nikto predsa neočakával, že staré „čierne vrany“ uchopia svoj prastarý štýl nejak extra modernejšie. Pre pravovercov „jižárny“ to bude dokonca aj malinké sklamanie, lebo viac ako inokedy zabŕdli aj do klasického sedemdesiatkového hard-rocku či rock and rollu. Aj napriek tomu je to zároveň okúzľujúci materiál od prvého momentu, kde sa gitarový Rich rozbehne famóznym spôsobom figúry úvodnej pecky Profane Prophecy, že horkokrvný Cris stíha len tak tak. A zase oslovia celú generáciu odchovanú na ich deväťdesiatkovom southern rocku. A zase ide „jižárna“ na plný plyn, tak ako to bolo v úžasných deväťdesiatkách.
Cruel Streak sa presúva do riffu, ktorý pôsobí skôr ako Amorica než Moneymaker – groove je nepopierateľný a v zafajčenom priestore cítiť energiu, whisky a dobré cigáro. Je nemožné sa tomu vyhnúť, pretože akonáhle sa raz uchytí, celá tá swingujúca energia vás strhne so sebou, či sa vám to páči alebo nie. Vo vslovene gitarovej Do The Parasite! Sa Rich nesmierne zabáva hraním svojho skvelého riffu, aby zase v High and Lonesome priniesli úplný kontrast akustickým prevedením, psychedelickým podtónom, deklamovaným záverom podčiarknutým akcentovaným husľovým partom. Spolu s nasledujúcou kratučkou country perličkou Queen of the B-Sides pôsobia ako srdce tohto vydareného opusu. Is it Like That je rockovinka zakorenená v sedemdesiatkách ako aj Blood Red Regrets, pripomínajúca éru Jimmy Pagea. Záverom je tu orgazmus v veľkolepej Doomsday Doggerel, z ktorej vanie smrad britských kapiel. Je v nej niečo krásne nespútané a špinavo nádherné.
Je tu album, ktorý pre svoju našlapanosť, súhru, bluesovú zemitosť a hardrockovú naliehavosť osloví hlavne staršiu generáciu rockerov. Bratia povstali a nekompromisne šliapu, muzika sa valí a fans zase oceňujú zmysel pre skladbu, z ktorej sa nedá odimplantovať ani určitá uvoľnenosť. Materiál má pesničkový charakter, hlavné motívy sú výrazné a nie sú výnimkou ani spletité aranžmány. Proste plynú a tepú ako motor idúceho auta po nekonečných cestách Juhu. Človek si pri vneme tejto dosky, dokonalo pasujúcej na dlhé cesty, uvedomí, že táto kapela, aj napriek nepriazni osudu a tragických udalostí, pomohla určiť štýl a výraz stovkám kapelám za Veľkou mlákou, a je z nich prakticky aj najlepšia. Soundom, frázami, rytmickou bohatosťou, zmyslom pre gradáciu a napätie, umením pohybovať sa medzi mainstreamom a naozajstným rockom
Nie je to žiadna alternatíva, ani okrajový indie rock, ale len poctivý gitarový bigbít s priamym smerovaním do tvrdších undergroundových oblastí, bez náznaku progresivity, ale vo vlastnom kontexte v určitom výraznom posune k jednoduchším úderným kompozíciám. Album trochu degraduje kombinácia agresívneho štýlu s melancholickými partiami, ktoré práva analytický sound dosť umocňuje. Najväčším kladom je vo voľbe nereflektovaných tém a menej ľúbivých príbehov. Ak sa domnievate, že takzvaný gitarový rock je dávno nezaujímavý, tak zabudnite. Tento parádny opus, nie je žiadna fosília, ale rýdza súčasnosť zrelých legiend!
Vydavateľstvo: Silver Arrow
Krajina: USA
Dátum vydania: 13.marec 2026
Štýl: Hard-rock/Blues-southern-rock
Minutáž albumu: 41 min 59 sek
Skladby:
01. Profane Prophecy
02. Cruel Streak
03. Pharmacy Chronicles
04. Do The Parasite!
05. High And Lonesome
06. Queen of the B-Sides
07. It’s Like That
08. Blood Red Regrets
09. You Call This A Good Time
10. Eros Blues
11. Doomsday Doggerel
Zostava:
Chris Robinson – vokál
Rich Robinson – gitara, basgitara, vokály
Cully Symington – bicie
Erok Deutsch – klávesy
Mackenzie Adams, Leslie Grant – vokály
Hodnotenie: 8,5/10
