Rock’n’roll nikdy nebol o škatuľkách. Nezaujímalo ho, či máš gitaru, syntetizátor alebo gramofón. Zaujímalo ho jediné – či máš čo povedať a či to povieš nahlas. Preto má Rokenrolová sieň slávy zmysel len vtedy, keď ju berieme ako mapu otrasov v hudbe, nie ako vitrínu s pozlátenými menami.Áno, nájdeš tam Elvisa, Berryho, Little Richarda. Bez nich by to celé ani nezačalo. Prvý šok, prvý hluk, prvé pohoršené pohľady rodičov. Rock sa narodil ako problém – a presne tak má fungovať dodnes.
Lenže rock sa nezastavil pri gitarách. Vylial sa všade. Do soulu, funku, punku, popu, hip-hopu aj elektroniky. Preto tam patria aj mená ako Joni Mitchell, David Bowie, Kate Bush, Michael Jackson, Madonna, Depeche Mode alebo ABBA. Nie preto, že „hrali rock“. Ale preto, že menili hru.Rock je o vplyve. O tom, kto rozhýbal zem pod nohami ďalším. Kto rozbil pravidlá, niekedy aj vlastné publikum. Dylan elektrifikoval folk a polovica sveta ho chcela ukameňovať. Punk ho zjednodušil na tri akordy a pravdu do očí. Grunge ho utopil v spätných väzbách a depresii. A zrazu bolo zase všetko možné.
Preto nie je divné, keď sa medzi legendami objavia OutKast, alebo keď vedľa seba stoja Soundgarden a The White Stripes. Rock nie je zvuk – je to postoj. A ten sa dá hrať na čokoľvek.Jasné, výbery budú vždy hádka. A majú byť. Rock, ktorý všetkým vyhovuje, je mŕtvy. Niektorí umelci Sieň slávy ignorujú, iní sa jej vysmejú. To je v poriadku. Aj to je rock’n’roll. Dôležité je, že tie pesničky stále fungujú. Stále štípu, stále dráždia, stále niekoho zachránia. A ak má nejaká sieň slávy právo existovať, tak len preto, že pripomína hudbu, ktorá prežila vlastný čas.
Rock neumrel. Len sa prezliekol. A ak ho stále počuješ, znamená to, že ešte niečo robí správne.
Zdroj fotografie: rollingstone.com
