Bratislavský Klub Neptún sa 19. januára stal miestom, kde sa slovenský jazzrock prezentoval v podobe, akú by bez problémov prijali aj najnáročnejšie zahraničné pódiá. Fermata, legenda domácej scény, odohrala koncert, ktorý nebol len pripomenutím minulosti, ale živým dôkazom, že skutočné muzikantské kvality nestarnú a nestrácajú relevanciu.
Večer bol zároveň krstom CD, na ktorom sa zúčastnil aj bývalý člen kapely Tomáš Berka, čím koncert získal symbolický rozmer spojenia generácií. Dramaturgia večera mala jasnú logiku a gradáciu – rozsiahle jazzrockové kompozície sa prirodzene striedali s priamočiarejšími skladbami. Mimoriadne silný moment priniesla skladba Huascaran, ktorá svojou výstavbou, dynamikou a emocionálnym nábojom jednoznačne patrila k vrcholom večera.
František (Fero) Griglák, zakladateľ a líder Fermaty, potvrdil, že patrí medzi gitaristov, ktorí sa nemusia porovnávať len v domácom kontexte. Striedanie Gibson Les Paul a PRS, zapojených cez Fractal systém, prinášalo široké spektrum farieb – od jemnej lyriky až po tvrdšie, energické pasáže. Pevný a moderný základ zabezpečoval Tamás Belicza na päťstrunovej basgitare FGN, doplnenej druhým päťstrunovým nástrojom Sivčák, čo vytváralo hutný a presne čitateľný spodok.
Zvukovú architektúru kapely rozširoval Matej Maximilián Mikloš na klávesových nástrojoch Korg, ktoré miestami posúvali skladby až do symfonických polôh. Skutočným motorom kapely však bol Martin Valihora – jeho groove, timing a práca s dynamikou niesli koncert od prvej po poslednú minútu. Bubenícke sólo nebolo len technickou ukážkou, ale prirodzeným vyvrcholením dramaturgie večera.
Kontrast k rozsiahlym jazzrockovým plochám priniesla skladba Hrdzavovlasá, prijatá publikom s citeľným nadšením. Nasledovali dva prídavky, standing ovation a dlhotrvajúci potlesk. V publiku bolo možné vidieť množstvo známych tvárí z hudobníckej brandže, čo len potvrdilo, že Fermata má rešpekt nielen u fanúšikov, ale aj medzi kolegami muzikantmi.
Záver koncertu ponechal silný dojem: hráči Fermaty preukázali svetovú úroveň nielen technicky, ale aj myslením, kompozíciou a schopnosťou komunikovať s publikom. Ak by táto zostava pôsobila za veľkou mlákou, nebola by len jednou z mnohých kapiel – pravdepodobne by patrila medzi rešpektované mená jazzrockovej scény. Fakt, že Fermata hrá doma, nemení nič na podstate: ide o hudbu, ktorá obstojí v akomkoľvek medzinárodnom kontexte a pripomína, že svetová trieda sa niekedy rodí bližšie, než si myslíme.
RobG.
