Domination od Primal Fear – silácka power metalová jazda bez kompromisov

Prvotný strach od svojho vzniku, teda od neúspešného konkurzu Ralfa Scheepersa do JUDAS PRIEST, realisticky oživuje silácku scénu o skvelo kovotepeckých a riadne nadupaných opusov, avšak teraz na svojom pätnástom sa však trochu prekonali a vytasili naozajstnú makabrozitu a hybrid zo všetkých najskvelejší – bufet mačovských riffov, diaľničnej rytmiky a vokálnych halfordizmov. Hluchová smršť v podobe nadvlády predátora, latinsky.Powerosaurus Metaloxus. Naozaj jeden z vrcholov plastického malformačného snaženia, ktorý sa dá vnímať aj celú noc, či už so slúchadlami vonku, v aute, či prikovaný zadnicou v kresle. V pohode, i keď len mierne prekonáva aj také power novinky ako helloweenovský Gigantus Monsteroxus, či germánskych súputníkov MOB RULES.

Toto je varovanie pre všetky mušličky, ktoré sa boja dôstojne starnúť. To sa radšej po piatich desiatkách rokov dajte vytvarovať na ksicht realistického silikónového Jokera, ktorý odpúta pohľad na vrásky a bude vizuálne znesiteľnejší ako oduté gamby a napnutá tvárička bez mimiky. Takto to robia naozajstný majstri aj v mierne pokročilom veku (predsa si nebudem srať do vlastného vrecka), vypadajúci aj bez klobásového jedu o desať rokov mladší a muzikálne dokonca lepší ako koncom deväťdesiatok, ktorým vtedajší undergroundový model metalu a ich pošramotené egá nemilosrdne diktovali ako sa „judášom priestiť“, ale postupne sa z týchto okov oprostili a začali sa sápať po štýle menom power metal, kde sa im to vyplatilo minimálne kvôli príplatkom za originalitu. Ale dnes ich tá vypiplaná snaha dostala do tohtoročných ľahko nadpriemerných albumov, kde nejde o vyplachovanie ucháľov za účelom zisku a už vôbec nie o demagogické využitie klasického metalového štýlu, ale len o vyplachovanie ucháľov, z časti vynovenou kapelou, čo má uprostred európskeho metalového podzemia, za účelom zisku, slušné renomé a zomknuto inkluzívnu základňu fans potierajúcich moderne hrajúce bandy.

Zdroj foto: reigningphoenixmusic.com

Na nešťastie pod hadinu žumpy ich trochu ťahajú tie obvyklé suché citácie iných silákov ako aj niekedy slabšie refrény ako v Heroes and Gods, ktorá je síce slušná má aj určitú intenzitu, ale inak je dosť otravná ako stalkovanie od bejvalky. Avšak PRIMAL FEAR, noví kolegovci, snedá leštička hmatníku Thalia Bellazeccaz ANGUS McSIX a skúsený škopkár André Hilgers dokopali do fitka a s nestárnucou dvojicou Schepeers/Sinner a švédskym Magnusom Karlssonom vygenerovali opäť nádherne vymazlenú, akčnú a úplne silácku háveď, ktorej nadvláda sa prejavuje už v prvej, typickej The Hunter nabitej hymnickým smradom a hroziacimi päsťami, dopadajúcich na krvavý raťafák vzápätí aby vám podali usopľený šnuptichel. Chytľavý kúsok Destroyer je ďalším príkladom vynikajúceho zmyslu kvintetu pre ťažké riffy a skvelé melódie. Jemným umierneným soundom úvodí tekvičková Far Away, prechádzajúci do prudkého metalového hrmotu a pojem oldskul metal najlepšie vystihuje túto kompozíciu. A teraz to prichádza headbanging ako vyšitý, určite obľúbené koncertné číslo a o čo ide?… predsa o I Am The Primal Fear, ktorá sa zaryje do mozgovne krvavým písmom. Axemanská dvojica Ballazecca/Karlsson tu rozohrieva srdiečka všetkých citlivých snílkov, láskavo hladí po duši nejednu životom sklamanú domácu madam a vlievajú novú nádej do žíl každého deprimovaného trudometláka.

Atmosférická Tears of Fire ako keby z nateplalého judášovie Turba a jednotaktová krehotinka Hallucinations, sú skladby, ktorými rúcajú múry stereotypu, veď kedy PRIMAL FEAR nahrali čisto inštrumentálku, kde gitary dostávajú priestor namiesto vokálu. A potom je tu kompozícia Eden, ktorej robí intro práve spomenutá krehká inštrumentálka Hallucinations, ktorá pri svojej dĺžke siedmych minút vťahuje receptora na epickú duchovnú odyseu s dramatickým podtónom a anjelským vokálom Melissa Bonny z AD INFINITUM. Na pozadí hrejivo exponovaných sonických krás sa rozohráva až intelektuálne kontemplatívny a voňavo hygienický príbeh plný lásky, porozumenia, empatie a vrelého žitia v raji, v ktorý tak všetci veríme. To sú drísty, že? … ale pokračuje sa zase v pulzujúcej riffovačke Scream s mohutným refrénom a genericky nevýraznou The Dead Don’t Die vytvárajúcou akýsi protipól k nasledujúcej vynikajúcej headbangerskej pecke Crossfire, ktorá sa vracia do starých koľají svalnatým, testosterónom nabitým tripom, ktorý hrá na primárnu silu kapely, ale potom sa veci okamžite opäť zrútia v čudnej a trápnej March Boy March, vyvolávajúca v gebuli bordel. Začína akousi EMD/klubovou znelkou, než sa nakoniec nakopne do rýchleho ataku, ktorý ale pôsobí plocho a nútene. A už je tu záver v podobe pokojnejšej a dramatickej balade A Tune I Won’t Forget, ktorej úvod pripomína niečo od Leonarda Cohena, kde Ralf predvádza svoj dymový, svetom unavený barytón, než exploduje do svojej obvyklej sily a zúrivosti. Nie je to nič originálne, ale napriek tomu je to zaujímavý nový odtieň tvorby tejto nemeckej siláckosti. Možno ju nazvať skutočným veľkým finále!Domination je pravdepodobný nový začiatok novej éry PRIMAL FEAR a tak na tých 7,9999999999, avšak veľkoryso prihadzujem 0,0000000001, pretože je to to najlepšie v tomto roku v rámci siláckej metalovej scény, a predovšetkým než akákoľvek vážne sa tváriaca furtdookolová powerolamáda o oelasťákovaných svištivých máničiek z obublinovaných deväťdesiatok.

Hodnotenie: