Arch Enemy sa vracajú s Blood Dynasty – Najtemnejší album od čias War Eternal?

Krutohusto sugestívne a brutálne explicitné zobrazenie krvavých dynastií v civilizovanom svete, ale len pánboh vie, či sa jedná o surové zvrátenosti juliovsko-klaudiovskej mizérie, ktorých má náhodný počúvajúci miestami hodne stiahnutý kakáčik, či poukazujú na najkrvavejšiu anglickú dynastiu Plantagenetovcov, pri ktorej pociťujeme veľkú radosť, že si naši rodičia zasexovali až v dnešných časoch alebo snáď velebíme nejaký islamský rod al-Asadov, ktorí terorizujú prežívajúc v Sýrii. No, podľa morbídneho artu od amerického štetkára Alexandra Reisfara možno to mapuje habsburských pankhartov alebo degenerovaných cárskych Romanovcov….? Radšej nechajme krvavé dynastie na smetisku dejín a jedným očkom mrknime na zatiaľ posledného potomka švédskeho plemena melodeathu.

zdroj foto: Fb arch enemy official

Trojica agresívnych ultradrsoňov s jedným gitarovým novicom a vedená, kanadskou ultraviolet Alissou White-Gluz, sa po troch rokoch vrátili do čiernej pitche plytkého undergroundu v tej najlepšej možnej forme a opäť vlievajú beznádej do žíl svojich fans, ktorí po vyteplení, rozpade či hybernácie niektorých spolkov zvažovali zmenu svojej orientácie. Dvanásta plná dávka toho neriedeného, machosistického testosterónu, vytlmeného kvapkou estrogénu a progesterónu v podobe výstupných devastačných poranení pri ktorých panáčkuje producent Jensa Bogrena, zvládajúci aj tie najkrvavejšie agility a s gráciou filetuje všetko, čo mu kapela hodí do pult mixu, od divej šablozubej riffáže, cez nemaznajúcej sa rytmiky  až po husto brutálny femálny vokál, ktorý by vašu gebuľu najradšej videl vypreparovanú v antropologickom múzeu. Nuž milí melo-smrteľníci tak toto vám sluší a tak sme všetci dúfali, že si zase skoro prepláchneme uchále a znovu agresívne a brutálne naklušete do nejakého undergroundového štúdia a vypľujete takúto skvelú placku. Samozrejme nie je určená všetkým a objektívnym pohľadom je to len ľahký nadpriemer. Pre mňa subjektívne a v mojom emocionálnom rozpoložení je to stopka pre schyľujúcou sa samovraždou.

zdroj foto: Fb arch enemy official

Permanentne drsná a pritom krásna slávica s ultravioletovou pokrývkou gebuľky s Michaelom Amottom a spol. vedia, ako nahrať poctivú metalovú fošničku pre naozajstných headbangerov, čo nechajú zaslopené handrové šnuptichle pod vankúšom a idú na poriadny kovový smrťák. Občas sa prejaví monotónosť a niekedy sa vytráca ich tvár, ale rozhodne ide o melodeath, kurevsky intenzívny a agresívny s jemným presahom do sériového heavíku, ktorému formát desiatich kúskov a jednej inštrumentálky dodáva na dôraznosti. Za zmienku stojí verzia Vivre Libre od francúzskych Blaspheme, ktorá je z inej doby (1985), ale silne evokuje ich bezútešný a sťahožalúdkový súčasný hudobný prejav. Takže pokiaľ si u tohoto mrazivého skvostu vyhoníte a ešte dokážete slabikovať bubliny na ksichte svojej spolubývajúcej, rozhodne skúste ochutnať aj ten staručičký opus Désir De Vampyr.

zdroj foto: Fb arch enemy official

Psychotropný prášok nezaberá a tak srdce rozbúchava, pre nich neštandardný, gotický úvod kostolných varhan prvého vpichu Dream Stealer ktorým patrne pociťujú neodolateľné nutkanie zaudiolizovať si svoje parafilné sny o klasickom a smrteľnom heavíku, k čomu exhumovali zo smetiaku s biologickým odpadom svoje dávne zúrivo polyrytmické dovednosti na každej úrovni, ku ktorým pridávajú nespočetné množstvo zmien tempa a ťažký sound, čo sa vzápätí prehupne do Illuminate the Path, v ktorej Alissa neváhala naprudko exponovať nielen svoj desivo malformovaný chrapot ale vykúzlila svoj úplne prvý čistý refrén, z čoho som okamžite cítil odér hnijúcej rybiny v nose a pachuti skazených kreviet na podnebí. Tretia March of the Miscreants zapácha všetkými možnými odrezkami deathíku, zbiehajúcich sa do charakteristického soundu Arch Enemy. Thrashoidno-paralelné sóla, tech-deathové vyhrávky i občasná výpomoc v prvkoch klasického death metalu a to všetko je vynikajúco integrované a navzájom sa prelína. Táto kombinácia sa objavuje sa aj v nasledujúcich A Million Suns a Don’t Look Down, ale nie na úkor charakteristického rukopisu kapely. Medzižánrová analýza pokračuje aj v titulnej Blood Dynasty, ktorej predchádza kratučká inštrumentálna medzihra Presage, rozbíjajúca rovnováhu a narúšajúca anatómiu tohto korpusu. Titulka, ktorej powermetalový riff ako aj množstvo smrteľných sekcií dvíha adrenalín a tak človek vo farebných čmuhách nechápajúc plieska buľvami na všetky strany. Je to ako návrat k modelu 05, len so zmeskou detailov zo súčasnosti.

zdroj foto: Fb arch enemy official

Nadšenie trochu klesá s Paper Tiger, ale intenzita neklesá, ktorá je v ich tvorbe od prvých dní. Riffážov ale i náladou a atmosférou je to taký bolestivý zabiják Judášovieho kňaza. The Pendulum sa kýve ako vlastný názov kde k švédskym koreňom melodeathu kladú do protiváhy temné a represívne prostredie chváliace dominantné prostredie súčasného metalového podzemia. Zo začiatku pomalšie tempo Liars & Thieves mixuje do seba melancholickú tvorbu s groovom a vytvára kombináciu, ktorá v ich tvorbe pred pár rokmi už odznela. Fakt som zvedavý ako táto moderná degenerácia príjme takýto prelud smrteľnej melodiky. Bude to vyzerať asi ako keby pozerali na predsedu ONV a tri dôchodkyne ako za zvuku Moravanky sa spolu šúrajú do samošky pre mlieko a desať rožkov, kde na záver umlátia kolbou sapíku vz 58 ženu za pultom.

zdroj foto: Fb arch enemy official

Kua… Nech si kto chce, čo chce žvatlá… toto je takmer over-the-top, ale pritom stále vierohodná a v základe naozajstná, sakra dobrým soundom obohatená, emocionálne vygradovaná, skvelo zahratá, zaujímavá, jednoducho hodne cool metalová doska. Po stránke aranžmánov tu taktiež nič neškrípe a sólové linky a stále lepší vokál, brutál. Samozrejme, je to héroistické, je to predsa len Michael Amott ale inak palec hore.

Hodnotenie: